Arnošt Goldflam. Viac košickým priaznivcom literatúry a divadla nebolo treba, aby zaplnili nádvorie Bábkového divadla. „Ani vlani na stretnutie s ním neprišlo toľko ľudí ako teraz. Čitatelia si už zvykajú, aj po iné večery ich prichádza viac ako minulý rok počas prvého košického Mesiaca autorského čítania,“ zhodnotila riaditeľka knižnice pre mládež mesta Košice Iveta Hurná.
Herec, dramatik, režisér, spisovateľ AG predstavil svoje novinky. Nie jedna, ale hneď dve knihy mu vyjdú v najbližších mesiacoch. Prvá – Tata a jeho syn – je zbierka poviedok, v ktorých sa snaží pochopiť svojho otca. Ten ho na rozdiel od láskavej a milujúcej mamy vychovával veľmi prísne. A k druhej ho zas inšpirovali jeho deti. Ráno prichádzajú do rodičovskej postele a rozprávajú, čo sa im snívalo. A tak sa zrodila kniha Sny na dobrú noc, ktorú ilustruje autorova manželka Petra Goldflamová-Štětinová.
Poviedka Hnoj z prvej knihy, ktorú autor prečítal, vychádza z reality, naozaj bol s otcom kradnúť hnoj, ale prebodnutú lebku v záhrade nenašli. Ako povedal Arnošt Goldflam, asi 10 – 15% v knihe je realita, zvyšok je fantázia. A otcovi venoval ešte jednu spomienku. Často s ním chodieval ku krajčírovi. Otec mal teda pravidelne nový oblek, synovi kupoval každé dva roky pionierky – v tom čase to boli lacné topánky. Ale sľuboval mu, že na budúci rok, keď majú byť v móde kombinované topánky, tak mu ich kúpi. A tak to išlo do jeho 18 rokov. Otec, ako povedal, bol šetrný. A on je po ňom. Len deti nenosia pionierky – už ich nevyrábajú. „Když budete hodni, pročtu vám i ze Snů,“ sľuboval AG. A publikum si vyslúžilo aj druhú poviedku. Autor asi 75 dramatických textov, viac ako desiatky kníh pre deti i dospelých, herec s asi päťdesiatkou rolí, považuje úspech za relatívnu vec. Lillian Hellman, autorka hry Líštičky, ktorá „nie je nič moc“, si za honorár kúpila farmu. On má cez 70 hier, ale farmu nie. Jednu z tej 70-ky nazval Pohádky pro zlobivé. V Hradci Králové ju však po nedorozumení zaradili do repertoáru pre deti. Išlo ale o erotické divadlo. A aj keď „deti neprišli k ujme“, sťažovali sa učiteľky. Hru tak vtedy museli stiahnuť. Ale hrá sa dodnes pod názvom Krvavé koleno. Aj na takéto momenty si Arnošt Goldflam pred Košičanmi zaspomínal.
Do iného sveta potom poslucháčov zaviedla slovinská poetka Maja Vidmar. Vyšlo jej doteraz sedem básnických zbierok. Prvá – Vzdialenosti tela – je z roku 1984, zatiaľ posledná – Ako sa zamilovať – vyšla vlani. Najúspešnejšia bola jej zbierka Prítomnosť, za ktorú získala najviac cien. Aj keď ich považuje za „záležitosť náhody“, myslí si, že to bolo spravodlivé. Dovtedy totiž ženy v Slovinsku nezískavali ceny. Aj jej prácu si pred tým všimli len v zahraničí.
V duchu lásky sa nieslo čítanie z poslednej zbierky – ako sa zamilovať – do syna, dcéry, brata, otca, „do muža, ktorý ťa miluje – len mu odpustíš, že si tak zle vybral.“ Najťažšie sa jej písala báseň o zamilovaní sa do človeka – je to príliš všeobecné. Maja Vidmar použila prirovnanie – je ľahšie písať o lastovičke než o vtákovi. Keď túto zbierku písala, zaoberala sa veľmi intenzívne vojnou – vracala sa k tej v Juhoslávii, v kraji, kde sa narodila, objavili pozostatky masakier z 1. svetovej vojny a rodičia zas ťažko niesli spomienky na 2. svetovú vojnu, keď vypálili celú otcovu dedinu.
Prvá zbierka Maji Vidmar – Vzdialenosti tela – priniesla erotickú poéziu. V čase, keď ju vydala, vnímali ju ako novinku. Vyšla, na slovinské pomery, vo vysoko náklade – 1500 kusov a bola vypredaná. Odvtedy však autorke prischla nálepka – erotickej autorky. A len ťažko sa jej zbavuje.
Maratón čítaní – Česi a Slováci ich majú tri – v Brne, Košiciach a v Ostrave, Slovinci ešte aj vo Wroclave – pokračuje v Košiciach predstavením sa poetky a esejistky Mety Kušar zo Slovinska a prozaika Maroša Krajňaka.
Komentáre
