Pred pár dňami vznikol na pôde nášho parlamentu nedomyslený návrh, aby žiaci slovenských škôl museli povinne navštíviť pamätník holocaustu v poľskom Oswienčime. A vy ste tejto myšlienke naklonený, vraj – ak sa bude dať – táto unikátna povinnosť by sa zaviedla už od školského roka 2016/2017.
Namiesto toho vám, pán minister, navrhujem počin, ktorému v realizácii nič nebráni, lebo by bol v podstate zadarmo. Stačí nariadiť nepatrné zmeny v štátnych vzdelávacích programoch pre gymnáziá v oblasti fyziky, čo spôsobí markantný kvalitatívny pokrok v procese vzdelávania, a vaše meno zostane s týmto počinom naveky pozitívne spojené.
Vyučovacie osnovy na stredných a vysokých školách v Slovenskej republike v súčasnosti nekladú za úlohu zodpovedným pedagógom, v rámci vyučovacieho procesu v oblasti prírodných vied, predovšetkým fyziky, zdôrazňovať – na princípe matematickej precíznosti – svojim študentom, že množstvo teoretických poznatkov, ktoré sa im snažia vo vyučovacom procese sprostredkovať, je systematizovaných do ucelených teoretických modelov, ktorým v reálnom svete objektívne nič nezodpovedá.
Tak ako sú tieto teoretické modely koncipované, sú vhodné na uchovávanie určitej sumy poznatkov z konkrétnej oblasti prírodných vied v čase, a tiež umožňujú efektívne riešiť mnoho konkrétnych problémov reálneho života. Ale nutne nemusia byť optimálnym základom pre ďalšie objektívne poznanie.
To je dôvod, prečo by tieto teoretické modely mali byť s odstupom času, po rozšírení poznania v danej oblasti (t. j. po získaní nových poznatkov) opätovne testované so zámerom uistenia sa, že naďalej obstoja – aj z hľadiska novozískaných poznatkov – a že naďalej budú spoľahlivo plniť svoje základné funkcie.
Toto sa hádam najviac vzťahuje na opätovné testovanie správnosti predovšetkým základných predpokladov ucelených teórií (modelov), tzv. postulátov, a špeciálne tých teórií, s ktorými sa spájajú tzv. paradoxy. Pretože postuláty nie sú overiteľné pomocou poznatkov obsiahnutých v danej teórii. A paradoxy zas neomylne signalizujú, že čosi sme správne nepochopili.
Prípadné pochybnosti pri špecifických momentoch poznania by mali byť zo strany pedagógov svojim študentom zdôrazňované, aby vznikli dostatočné predpoklady pre študentov na prípadnú vlastnú revíziu ich chápania sveta a výsledného osvojenia si predmetných poznatkov.
Na základe svojho vlastného dlhoročného fyzikálneho bádania som dospel k záveru, že vyučovacie osnovy na stredných a vysokých školách, v oblasti fyzikálnych vied, sú nedostatočné a neuspokojivé, pretože striktne nepredpisujú pedagógom tlmočiť svojim študentom prednášané poznatky s vyššie požadovanou matematickou precíznosťou, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že sa tak deje. V dôsledku toho vznikajú pre pedagógov i absolventov rôzne zábrany pre ďalšie efektívne vzdelávanie, a – čo je ešte horšie – pre správne chápanie objektívnej reality. Pravdepodobnosť objavovania nových poznatkov zo strany týchto vzdelaných ľudí sa týmto markantne zmenšuje.
Existuje výrok, že prírodné vedy nemajú od čias vydania Newtonovho diela „Matematické princípy prírodnej filozofie“ iné základy ako matematické. Preto je vyslovene zarážajúce, že niektoré partie fyzikálneho učiva dlhodobo obsahujú prehrešky proti matematickej precíznosti.
Čo treba rozumieť pod pojmom „matematická precíznosť“?
Svojho času, keď som aj ja ako študent dral školské lavice a vstrebával do seba poznatky, ktoré sa mi snažilo sprostredkovať bezplatné – ale kvalitné – socialistické školstvo, som utŕžil päťku len zato, že som napísal kvadratickú rovnicu vo všeobecnom tvare, že je to prosto
ax2 + bx + c = 0 ,
a pritom som mal správne napísať:
ax2 + bx + c = 0 , a ≠ 0 .
Ak by bol totiž koeficient a pri druhej mocnine x rovný nule, kvadratická rovnica by sa redukovala na lineárnu rovnicu, o čom nebola reč.
Taká precíznosť by sa nemala pestovať len v matematike, ale všade vo vede.
A teraz to porovnajme s tým, ako sa dnes postupuje vo fyzike.
Ako príklad uvádzam Keplerove zákony.
Prvý Keplerov zákon sa vyučuje v znení, že planéty sa pohybujú okolo Slnka po eliptických dráhach a Slnko sa nachádza v spoločnom ohnisku týchto (uzavretých) dráh. Pri popise tohto momentu sa používa pojem „heliocentrická sústava“. Pritom sa výslovne neuvádza, že toto sa rozumie, len a výlučne, vzhľadom na súradnicový systém spojený so Slnkom.
Prečo sa prvý Keplerov zákon neformuluje, matematicky precízne, takto?:
Planéty sa pohybujú okolo Slnka po eliptických dráhach, pričom Slnko sa nachádza v ich spoločnom ohnisku. Bodka. Toto sa rozumie vzhľadom na súradnicový systém spojený so Slnkom. Bodka. (A pre istotu, že študenti správne pochopia preberanú látku, by nezaškodilo zdôrazniť, že Keplerove zákony spolu predstavujú len užitočný model, ale objektívna astronomická situácia je úplne iná.)
U študentov, ale aj v povedomí širokej odbornej i laickej verejnosti, potom intuitívne pretrváva predstava, že planéty sa naozaj doslovne pohybujú okolo svojej hviezdy. V kombinácii s inými školou sprostredkovanými poznatkami takto vznikajú vo vedomí mnohých ľudí neprekonateľné zábrany pre správne chápanie objektívnej reality a tým sa výrazne znižuje pravdepodobnosť objavovania kvalitatívne nových poznatkov.
Pretože je všeobecne známe, že Slnko – centrum našej slnečnej sústavy – sa pohybuje značnou rýchlosťou v svetovom priestore, minimálne z dôvodu rotácie našej galaxie, je absolútne vylúčené, aby sa planéty pohybovali doslovne okolo Slnka po nejakých uzavretých obežných dráhach. Objektívne sa planéty vo svetovom priestore pohybujú v okolí Slnka po otvorených dráhach, ktorých tvar pripomína rôzne deformované závitnice. V dôsledku toho by sa správnejšie malo hovoriť o našom slnečnom systéme – navrhujem to – ako o „helio-dynamickej sústave“.
Z konštatovanej situácie možno odvodiť viaceré konkrétne dôsledky, ktoré objektívne vytvárajú dôležitú zmenu východiskového stavu pre odvodzovanie ďalších prírodovedných poznatkov. Z nich viaceré sa aktuálne študujú na vyššom stupni školského systému ako je stredoškolský stupeň. Resp. niektoré z nich ešte vôbec nie sú všeobecne známe a uznané.
Ako príklad uvádzam svoje vlastné tvrdenie, že pojmu „hybnosť“ reálne nič nezodpovedá, pretože na základe predstavy helio-dynamickej sústavy možno, už s pomocou poznatkov stredoškolskej matematiky a fyziky, dokázať, že hybnosť je vlastne špecifickou zložkou celkovej kinetickej energie ľubovoľného telesa.
Ako ďalší príklad uvádzam, tiež svoje vlastné, tvrdenie, vyplývajúce z iných všeobecne známych fyzikálnych súvislostí, že gravitačné polia jednotlivých hmotných objektov (a všeobecne všetky silové polia) nie sú v priestore rozpriestranené do nekonečna, ale sú priestorovo ohraničené. Napriek tomu sa v akademickom prostredí predpokladá prvá možnosť a potenciál v konkrétnom bode silového poľa sa definuje ako veľkosť práce, vynaloženej na prenos objektu vystaveného tomuto silovému pôsobeniu z daného bodu až do nekonečna. Nečudo teda, že existuje aj tzv. Seeligerov (gravitačný) paradox.
Toto všetko sa deje v dôsledku nepochopiteľnej praxe, keď školstvo a veda tu dlhodobo zanedbávajú spomínaný princíp matematickej precíznosti, hoci v iných oblastiach ho uplatňujú s absolútnou samozrejmosťou.
Snaha dosiahnuť nápravu tohto nevyhovujúceho stavu len na základe apelovania na racionalitu akademickej obce sa javí problematická a neistá, pretože v procese historického rozvoja vedy a poznania sami jej predstavitelia zapríčinili a naďalej konzervujú tento stav.
Z histórie je všeobecne známe, že nové myšlienky sa v takomto prostredí neraz presadili nie pre svoju pokrokovosť, ale preto, že ich odporcovia jednoducho vymreli. Kto by však dnes chcel čakať na podobné víťazstvo nových myšlienok? Vážený pán minister, ja osobne rozhodne nie som z takéhoto cesta.
V čase, keď roznietili v gréckej Olympii olympijský oheň pre OH v brazílskom Rio de Janeiro a keď prichádza polrok slovenského predsedníctva v Rade EÚ, vzplanula aj vo mne snaha ozvláštniť toto obdobie osobným darom slovenskému školstvu a vede v podobe prínosov svojho dlhoročného fyzikálneho snaženia. Zverejnil som ju už, v podobe tlačovej správy, 24.4.t.m. pod titulkom „K stému výročiu všeobecnej teórie relativity – Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ a teória relativity“ na www.ssn.sk. Predbežne bez akejkoľvek odozvy.
Zvažoval som aj iné možnosti, ako pritiahnuť potrebnú pozornosť okolia.
Jednou z nich je aj formálne spôsobiť verejný škandál podaním súdnej žaloby v danej veci proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, totiž, že našim deťom sa v školách nedostáva vzdelania podľa najnovších poznatkov, ako to garantuje zákon č.245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon).
Právnici zastávajú názor, že podobná žaloba, mnou podaná – vo verejnom záujme – je právne neprípustná. Budiž. Ale mne osobne trvalo štyridsať rokov, kým som do úplných dôsledkov pochopil, do akých „informačných pavučín“ ma vzdelávací systém dostal, aj keď neúmyselne – to musím uznať.
Naše deti a vnúčatá by mali dostať možnosť vyhnúť sa podobným nástrahám.
Nepochybujem, že ak by išlo len o to, nájde sa viacero agilných rodičov, chrániacich oprávnené nároky svojich detí na nedeformované vzdelanie v prírodovednej oblasti a na realistický vedecký svetonázor, sprostredkovaný školským systémom. Tí určite podajú potrebnú žalobu, kedykoľvek bude treba.
Svojím spôsobom by sa mohlo jednať o podobne nezvyčajný súdny proces ako preslávený tzv. Opičí proces, ktorý sa konal v r. 1925 v USA. Vtedy rodičia žalovali mladého učiteľa biológie, že ich deti učil o evolúcii a jeho učenie protirečilo tvrdeniam biblie.
Teraz by sa však, vážený pán minister, jednalo o žalobu proti Slovenskej republike o účinnú nápravu v špecifických oblastiach vedy a vzdelávania na území Slovenskej republiky, a to zo strany rodičov druhu homo sapiens sapiens (človek rozumný), motivovanú snahou vyvolať revíziu v školských osnovách. Túto revíziu by formálne nariadil štátny byrokrat a tento počin by vošiel nielen do našich slovenských dejín.
František Cudziš
Komentáre
