Už mu nezavolám, aby mi poradil to správne slovíčko do môjho anglického textu. Poznal nuansy nielen angličtiny, ale aj ďalších siedmich cudzích jazykov a najmilším z nich mu bola fínčina. Fínsko považoval za svoju druhú vlasť, niekoľko rokov tam žil ako učiteľ slovenčiny na vysokej škole, po roku 1989 sa stal prvým československým veľvyslancom v tejto severskej krajine. Rodený Košičan vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave knihovníctvo, no roky pôsobil v redakcii Revue svetovej literatúry. Znalosti knihovníka potom využíval pri zostavovaní bibliografie jednotlivých ročníkov.
Členom novinárskej organizácie bol od roku 1976, po roku 1989 bol niekoľkokrát členom Predstavenstva SSN a po dve volebné obdobia podpredsedom. Vďaka rozsiahlym vedomostiam a mnohým spoločenským kontaktom bol vždy výborným a fundovaným poradcom, na ktorého sa dalo spoľahnúť. Bol priekopníkom myšlienky ekonomického prínosu kultúry pre štát a neprestával ju presadzovať u predstaviteľov štátnej moci, a to aj s podporou Slovenskej koalície za kultúrnu diverzitu, ktorej je SSN členom.
Angažoval sa aj v slovenskej pobočke PEN Klubu, hrával na javisku Divadla Astorka, najmä, ak potrebovali rodeného Angličana. Pomáhal tiež vedeniu divadla jazykovými znalosťami pri zahraničných kontaktoch.
Aj keď bol intelektuál, vôbec sa nevyhýbal manuálnej práci ani technike. Na chalupe v Beckove kosil trávu, neváhal ísť priateľom či priateľkám vymaľovať byt, namontovať poličky alebo „umravniť“ štrajkujúci počítač.
Keď sme sa nedávno stretli, rozprával o tom, ako veľa práce má, na akých prekladoch práve robí. Nedokončil ich. Odišiel od nás, no hlavne od svojej manželky a dvoch dcér, ani nie zo dňa na deň, ale doslova z minúty na minútu.
Zuzana Krútka
Posledná rozlúčka s Petrom Kerlikom sa uskutoční 10. marca 2016 o 13.15 h v bratislavskom krematóriu.
Komentáre
