„Podumajme“ – to bola najčastejšia veta, s ktorou nás – začínajúcich novinárov zvykol zo svojej kancelárie nekompromisne vypoklonkovať Fero Bejda – vtedajší sekretár bývalých Východoslovenských novín, aby nás prinútil vymyslieť iný, lepší titulok k článku. Nie vždy sa nám to páčilo, nie vždy sme s ním súhlasili, no vždy sme ho napokon poslúchli. A na druhý deň sme na redakčnej porade už hrdo dvíhali hlavy, pretože ten, ním vynútený „podumaný/vydumaný“, titulok bol obvykle naozaj oveľa lepší. Ba dokonca taký dobrý, že neraz zožal úspech. A náš sekretár sa len potichu usmieval popod svoj povestný „bajus“ a tešil sa s nami…
Podumajme – pomyslela som si v posledný februárový deň, keď mi Róbert, žiaľom strápený syn pána Bejdu – inak tiež skvelý novinár, priniesol smútočné parte a neuveriteľnú správu, že jeho otca už niet. Odmietala som uveriť, veď len pred pár dňami sa pán Bejda zastavil v kancelárii košickej RO SSN, aby si zobral časopis Fórum, ktorý tak rád čítal. Zaspomínali sme chvíľku „na staré dobré časy“, na kolegov, na naše „Východky“… Rozlúčili sme sa s presvedčením, že sa onedlho stretneme na schôdzke Klubu novinárov – seniorov. Pravidelné stretnutia s rovesníkmi totiž vynechal len výnimočne. Často mi hovoril, že sú pre neho živou vodou, v ktorej sa čeria bohaté spomienky na roky spoločnej aktívnej novinárskej roboty, ale najmä radosť z toho, že novinári sú aj v zrelom veku skvelá partia. Zdá sa však, že v ostatnom čase si akosi pričasto dávajú rande tam hore – v novinárskom nebi, kde sa formuje už vskutku interesantná spoločnosť…
A tak smutne dumem. O človeku, ktorý vychoval mnohé generácie skutočných majstrov pera. O mužovi, ktorý miloval život a ľudí okolo seba zvláštnym, svojským spôsobom. Nezvykol mrhať milými slovami len tak, na počkanie a nepúšťal ich márnomyseľne do vetra, len aby sa zapáčil. Ale každý z nás bezpečne vedel, že keď je najhoršie, stačí za ním zájsť a riešenie sa nájde. Neodmietol totiž nikoho, ani takých bohémov, nad ktorými v redakcii iní už dávno zlomili palicu. Lebo pán Bejda hovorieval, že na každom strome sa nájdu nielen plánky, ale aj krásne plody. A on to musel mať takpovediac z prvej ruky a zo skutočne dôveryhodného zdroja – lepšieho záhradkára medzi novinármi v Košiciach totiž celkom určite nebolo.
Hoci kruh života každého z nás má svoj začiatok a svoj koniec, predsa nás často kruto zaskočí, ak sa uzavrie priskoro. Tak, ako v prípade pána Františku Bejdu, ktorého si novinárska obec na východnom Slovensku vážila – veď bol neodmysliteľnou súčasťou jej „rodinného striebra“. Aj keď strata blízkeho človeka, kolegu, kamaráta bolí, spomienky majú, našťastie!, tú zázračnú moc, že pretrvajú. Sú totiž večné a tak, keď nám príde za Ferom Bejdom smutno, stačí niektorú z nich si sprítomniť. A potom už len podumať. Je totiž o čom…
Odpočívajte v pokoji. Česť Vašej pamiatke!
Posledná rozlúčka bude v utorok 4. marca 2014 o 11:00 hod. v obradnej sieni Krematória v Košiciach. Odchod autobusu č. 33 zo Železničnej stanice je o 10:25 hod.
Beáta Penxová-Mačingová, podpredsedníčka Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov v Košiciach
Komentáre
Zuzana Bobriková
14. marca 2014 at 15:39
Bola som čerstvá maturantka, nezobrali ma na žurnalistiku. Zobrali ma za elévku do Východoslovenských novín (to bola tá pozícia novinárskeho ucha, ktorá sa už dnes – žiaľ – nenosí). A tam som spoznala pána Bejdu. Sedel za stolom, ktorý bol vždy preplnený papiermi. U neho – u redakčného sekretára – sa zbiehali všetky rukopisy poctivo klepané na písacích strojoch. Všetky čítal a opravoval. On bol mojím najdôležitejším učiteľom novinárskej praxe. Mal vždy čas na to, aby ku každému článku niečo povedal, poradil čo opraviť, čo zmeniť, čo doplniť. Kládol otázky, ktoré som sa naučila klásť aj ja. Jeho povestné tri titulky ku každému článku sa mi v novinárskom živote veľmi zišli. dobrú polovičku vysokoškolského štúdia žurnalistiky som žila z ročnej praxe elévky a z toho, čo ma naučil. Keď som sa po štyroch rokoch vrátila z Bratislavy do Košíc, sedel za svojim sekretárskym stolom a stále chcel tri titulky. Bol skrátka veľkou istotou regionálnych novín. Kedykoľvek som sa s ním stretla, mali sme si čo povedať. Keď som mu už ako dospelá a trochu aj skúsená novinárka pripomínala, že ho stále beriem ako svojho učiteľa, len sa pousmial popod svoje bajúzy že „to snáď nie…“. Ale áno. Je nás tu, na východe Slovenska, ešte dosť, čo nás vycepoval, naučil poctivému remeslu. Som presvedčená, že spolu s ostatnými dámami a pánmi sedí v rajskej záhrade a obdivuje prácu tamojšieho majstra záhradníka. Ale veľmi skoro sa k nemu pridá, lebo Ferko nikdy nezaháľal. Tým najdôležitejším novinárskym učiteľom pre mňa ostane navždy.
Ľubo Sedláčik
16. marca 2014 at 3:38
Aký to bol veľký rozdiel medzi milým a láskavým, pokojným pánom Bejdom, a nemenovaným tiež fúzatým, tiež sekretárom nemenovaného druhého košického denníku… Pán Bejda ukazoval, že byť vedúcim tvorivým pracovníkom v novinách sa dalo i za bývalého režimu aj bez uštekanej nervozity, chrapúnstva a podpísanej tajnej spolupráce s ŠtB…