Sú ľudia, ktorí prehrmia našimi životmi ako letná búrka, po ktorej – ako sa hovorí – naprší a uschne. Po čase o nich povieme, že sa vedľa nás jednoducho vyskytovali.
A potom sú tí druhí ľudia. Takí, ktorí – obrazne povedané – hrmia v našich životoch ešte dlho po tom, čo za nimi definitívne zhaslo. Lebo oni nielenže boli a vyskytovali sa s nami a vedľa nás, ale oni stále sú. Sú jednoducho v nás. Boris Šnajdár, ktorému sme s láskou hovorili „poľovníček“, bol práve takým človekom. Hrmí a stále bude hrmieť v našich životoch.
V typickom zelenom hubertuse, s klobúkom beťársky narazeným na hlave, ozdobeným neodmysliteľnou – ako on vravel – „kystočkou“ – malou čečinkou, pomenoval ju pozdrav hory. Tú miloval nadovšetko, dokonca aj jedno zo svojich životných posolstiev takpovediac situoval do lesa – vravieval, že dobrú skúsenosť „na dručku“ v lese nenájdeš. Napriek tomu v ľuďoch dokázal vydolovať najmä to dobré, čo v nich bolo.
Aj takého si ho pamätáme, aj takým ostane natrvalo v našich spomienkach. A v nás, bývalých i súčasných rozhlasákoch z Košíc, utkvela ešte iná Borisova podoba: jeho sústredenú tvár v štúdiu osvetľuje len stolná lampa, v ruke pero a oči na stopkách. Potom dvakrát zahmká, odkašle si a narýchlo urobí typické malé rozhlasové cvičenie –„… mmm, brubru, olalala…“ Potom ešte posledný pohľad spoza skla smerom do réžie, či je všetko v poriadku. A už len malý pokyn hlavou – som pripravený. Červená. A práve z tohto paradoxu si robil Boris nekonečné žarty – lebo že kým na cestnom semafore svieti červená, on má drevené nohy, no keď ju vidí v štúdiu – vyráža ako býk v aréne – dopredu. Jednoducho – Pán novinár, profesionál.
Borisovou arénou – aspoň podľa toho, ako mi bolo dožičené ho poznať – bol ale život. Miloval svoju rodinu a že sa v nej cítil najlepšie, o tom niet pochýb. Často som si ho doberala, že ak by ho bola poznala Božena Němcová, určite by vo svojej Babičke na margo rodinnej pohody nenapísala „Šťastná to žena“, ale „Šťastný to muž“… Keď pred odchodom na dôchodok chystal rozlúčku s nami – kolegami, vypekali s manželkou koláče dlho do noci, len aby nám ulahodili. Zástera mu jednoducho svedčala a on si aj takéto chvíle užíval. Dokonca som sa na neho raz takmer nahnevala, keď pred Vianocami neprišiel na tradičné stretnutie Klubu novinárov-seniorov, lebo nestihol – piekol totiž doma vianočné koláčiky…
Celoživotnou láskou nášho kolegu, kamaráta, výborného chlapa bol – okrem života samotného – rozhlas a celkom určite viem, že bol v ňom neskonale šťastný. Viedli sme často dlhé rozhovory o tom, aké je to čarovné, neopakovateľné médium, ktoré dokáže svojim posolstvom ľudí neskutočne chytiť za srdce. Presne tak, ako dokázal poslucháčov Slovenského rozhlasu – Rádia Regina Košice chytiť za srdce Borisov modrý, zamatový, mierne zastretý a preto výnimočný hlas.
Záverom ešte jedna malá spomienka – na večný Borisov úsmev. Keď privriem oči, iného Borisa, ako s úsmevom na perách, si ani nedokážem vybaviť. Pritom jemu samotnému určite nebolo vždy len úsmevne. Nám však úsmev rozdával plným priehrštím, a tak ho na jeho poslednú – ako vravia poľovníci – zelenú stezku, z ktorej už, žiaľ, niet návratu, odprevaďme, prosím, práve s úsmevom.
Už teraz nám chýbaš, Boris! Našťastie, je nás veľa takých šťastlivcov, ktorých život si preteplil a obohatil. Odpočívaj v pokoji! Česť Tvojej pamiatke!
Beáta Penxová-Mačingová
podpredsedníčka Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov v Košiciach
Komentáre
Zuzana Bobriková
14. marca 2014 at 15:11
Hlbokú a úprimnú sústrasť celej rodine, ktorú Boris nesmierne miloval. Je mi veľmi ľúto, že odišiel milý, šarmantný galantný, rozhľadený, múdry a dobrý chlap. Mal ten dar, že okolo seba šíril pozitívnu energiu. My ženy, sme veľmi citlivo vnímali beťársku iskru v jeho očiach. Vedel očariť, vedel povedať milé slovo. Neviem, či ešte existuje muž, ktorý by v dnešnej dobe s toľkou eleganciou a prirodzenosťou pobozkal žene ruku. On to vedel a keď to urobil, menil na chvíľu svet. Postavil ho z hlavy na nohy, vrátil mu slušnosť a noblesu. Vždy upravený, v saku s gombíkmi z jeleních parohov. Popri všetkých záľubách, o ktorých je tu zmienka, by som doplnila aj jeho maliarske a kresliarske umenie, ktoré bolo dôkazom, že sa na svet pozeral pozorne a videl v ňom veľa krásneho.