Vo výstavných priestoroch Múzea Vojtecha Löfflera v Košiciach sa dnes, v piatok 14. decembra 2012 uskutoční vernisáž výstavy Stalo sa to v jasný studený aprílový deň/ It was a bright cold day in April. Výstavný projekt vznikol ako súčasť „zahrievacieho“ festivalu The End/Koniec, ktorý ohlasuje nie koniec ale začiatok roka 2013, v ktorom bude mesto Košice spoločne francúzskym Marseille hlavným európskym mestom kultúry. Začiatok veľkolepého rok trvajúceho kultúrneho podujatia sa nesie v neistote dlho ohlasovaného konca sveta a zároveň v očakávaní masívneho kultúrneho zhluku rôzno-žánrových výstupov z celého sveta, skoncentrovaného do priestoru východoslovenského regiónu a Košíc.
Súčinnosť oboch faktorov sa odzrkadlila vo koncepte výstavy a výbere prác autorov reflektujúcich životné skúsenosti, pravdy a ľudské vyrovnávanie sa s vlastnou existenciou. Kurátorka Zuzana Pacáková oslovila trojicu mladých umelcov, pôsobiacich v Košiciach a okolí, Katarínu Hudačinovú, Miriamu Kardošovú a Jána Zelinku, absolventov a diplomantku Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, pracujúcich s médiami fotografie, maľby a plastiky.
Dve série obrazov Miriami Kardošovej predstavujú jej koncept opierajúci sa o klasickú techniku olejomaľby, jej flexibilitu, živelnosť či akúsi spätosť s človekom. Rovnako odhaľujú Kardošovej záujem o človeka ako takého, teda bytosť z mäsa a kostí, no inteligentnú, cítiacu a neustále hľadajúcu poznanie. Autorka sa neobmedzuje maliarskymi zásadami a princípmi, každej časti kompozície sa venuje individuálne, akoby tie ostatné neexistovali. No namiesto fotograficky detailného znázornenia je tu evidentné expresívne gesto, náznak tváre vzniká niekoľkými farebnými ťahmi štetca.
Katarka Hudačinová sa svojou svetelno-fotografickou inštaláciou snaží hľadať možnosti prepájania médií prostredníctvom uplatňovania alternatívnych postupov a experimentov s materiálom. Fotografie osadené vo vrstvách nad sebou, presvietené umelým svetelným zdrojom, ponúkajú možnosť vnímať jednu fotografiu dvoma spôsobmi, v závislosti od smeru dopadu svetla. Hudačinová tak diváka vystavuje neistote zo zdanlivej neschopnosti identifikovať zachytenú skutočnosť, strácajúcu sa v neustále meniacom sa svetle udalostí.
Súbor sôch Jána Zelinku nazvaný Rekviem pre živočíchy, môžeme chápať ako memento ľudských aktivít voči prírode, kde za obeť nikdy nekončiaceho vyčíňania človeka padá všetko v jeho tesnej blízkosti. Zelinka pretvára nájdené uhynuté živočíchy na sochy, pomocou obaľovania do sadry a olova, teda do sarkofágu alebo naopak napĺňaním telesných schránok tuhnúcou hmotou.
Komentáre
