Slovenská televízia vlani oslávila významné jubileum. Milan Antonič sa po jej rozľahlých a bohatých archívoch prechádzal takmer polstoročie. Históriu verejnoprávnej televízie preto pozná dokonale, bez váhania vymenúva jej vzostupy i pády.
- Ktoré obdobie považuje za zlatú éru šesťdesiatročnej televízie
- A ktorí filmári z konca 60. rokov podľa Antoniča zaslúžene vyhrávali prestížne televízne súťaže?
S archivárom Slovenskej televízie sa zhováral redaktor zahraničného spravodajstva RTVS a člen Predstavenstva Slovenského syndikátu novinárov Matúš Dávid.
Keď sa obzriete späť do minulosti, aké vidíte míľniky v šesťdesiatročnej histórii televízie na Slovensku?
Prvé vysielanie, teda začiatok, je už samotnou definíciou míľnikom. No za taký najvýznamnejší zvrat, skutočný míľnik v televíznych technológiách, považujem prelom 60. a 70. rokov, keď sa objavila možnosť využívania klasického videozáznamu (známe sú heslá ako TMZ či Ampex – najstarší magnetický videozáznam). Dovtedy fungovala nedokonalá technológia prenosu signálu z televíznych kamier na 16 mm filmový pás. A bol to originál, nie negatív, čiže aj z hľadiska manipulácie to bolo nedokonalé. Na druhej strane, aj vďaka tomu máme niektoré inscenácie zachované.
A čo nástup farby, teda farebného vysielanie v televízii?
Farba bola len otázkou toho, že sa skončilo s čiernobielym vysielaním. Bol to prínos pre tvorbu, ale zároveň nešlo o extrémne významný prelom. Tým bola práve možnosť využitia televízneho záznamu.
Slovenská televízia bola dlhé roky technologicky podvyživená, zaostávala za okolitými krajinami. Napriek tomu však dokázala neraz zaujať svojou tvorbou doma i za hranicami. Ktoré úspechy a v akej oblasti by ste zvýraznili? Čím sme sa vedeli zviditeľniť?
Isteže, slovenské štúdiá technologicky zaostávali za Prahou. Ale paradoxne, podľa môjho názoru, to malo aj jeden veľký prínos. Pri technickej nedostatočnosti museli naši tvorcovia zapojiť naplno svoju invenciu, predstavivosť, aby dosahovali výsledky prijateľné aj pre vonkajší svet. A ono sa im to aj podarilo. Obdobný prípad nastal aj na začiatku 90. rokov, keď naši programátori museli pracovať s tým, čo mali, a boli zvyknutí riešiť aj problémy, s ktorými sa programátori „na Západe“ vôbec nemuseli trápiť. A keď naši dostali modernú, západnú techniku, alebo išli do vyspelejších firiem, tak zvládali ľavou zadnou všetky problematické záležitosti.
Ktoré obdobie z histórie televízie máte ako archivár najradšej? Je to azda slávna „Zlatá éra televízie“ z druhej polovice 60. rokov 20. storočia?
Áno. Mnoho publicistov či historikov, nielen televíznych, za zlatý vek Slovenskej televízie považuje druhú polovicu 60 rokov minulého storočia. Súvisí to so zmenou politickej situácie a uvoľnením, ktoré sa okamžite prejavilo aj vo výsledkoch práce v televízii. Existoval programový útvar s názvom „Televízna filmová tvorba“, ktorý v tom čase prinášal obrovské medzinárodné úspechy. Spomeniem aspoň niektoré. Za svetový unikát možno považovať „Príbeh troch hárf“ – tak som si to pracovne nazval. Tri roky po sebe (1966, 1967 a 1968) získala naša televízia niektorú z trojice hlavných cien na Medzinárodnom televíznom festivale folklórnych programov v írskom Dubline. Bodoval program režiséra Martina Slivku – Zďaleka ideme, novinu nesieme, ako aj dva programy režiséra Martina Ťapáka – Roztrhla sa hudáčkovi struna a Môj vienok zelený.
A čo oblasť hranej tvorby z konca 60. rokov? Dosahovali úspechy aj tvorcovia televíznych filmov?
Áno. V tých istých rokov sme vďaka trojici hraných filmov dosiahli azda najväčšie úspechy v celej histórii STV. Film Krotká režiséra Stanislava Barabáša získal v roku 1968 Grand Prix na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle. Celosvetový ohlas vzbudil aj jeden z našich najslávnejších filmov – Balada o siedmych obesených, režiséra Martina Hollého. Získal Grand Prix v Monte Carle a v roku 1970, na Festivale svetovej televízie v Hollywoode, získal Cenu za najlepšiu televíznu drámu roka. Čiže istým spôsobom akéhosi „televízneho Oscara“. No napriek tomu, že film získal toľko ocenení, skončil na vyše 20 rokov v „trezore“, bol tabu a reprízy sa dočkal až v marci 1990. Tretím, nemenej slávnym, filmom z tohto obdobia bola snímka Sladké hry minulého leta. Treba však povedať, že napriek týmto úspechom bol útvar „Televízna filmová tvorba“ s nástupom normalizácie zlikvidovaný, pretože ho označili za akési „hniezdo oportunizmu“.
Milan Antonič (66) v Slovenskej televízii začal pracovať v roku 1970. Ako sám hovorí, je hrdý na to, že mohol byť dlhé roky „Archivárom Slovenskej televízie.“ Okrem toho autorsky pripravil do vysielania desiatky relácii zo zákulisia televízie a jej archívu. Na príprave programov sa podieľa dodnes. |
|---|
V 80. rokoch už bola televízia kompletne usídlená vo veľkom areáli v Mlynskej doline. Prospelo to tvorbe?
Nastal naozaj obrovský rozmach tvorby. Napriek ideologickému nánosu, ktorý tu vládol, sa v televízii podarilo vytvoriť množstvo krásnych diel, ktoré dodnes tvoria zlatý fond Slovenskej televízie. Ľudia akoby si už vytvorili imunitu proti všadeprítomnej ideológii vládnej strany. Už to nevnímali. Popri „povinným jazdám“, ktoré sa museli plniť, televízia produkovala aj nespornú kvalitu.
Ak by ste mali tie úspechy televízie personifikovať, zosobniť, ktoré legendy sa podľa vás výrazne podpísali pod kvalitu STV?
Medzi žijúcimi legendami televízie mám veľa kamarátov, preto by som nerád niekoho vyzdvihol zvlášť. No dve mená spomenúť musím. Verejnosť ho nepozná, no jeho práca si zaslúži zápis do Guinnessovej knihy rekordov – servisný technik Ján Gulaba. V Slovenskej televízii pracuje od augusta 1957 dodnes. Je to legenda, rekordér, ktorý prežil všetky technológie, ktoré sa v televízii doteraz vystriedali. Druhou osobnosťou z programového prostredia je režisér Milan Homolka. Najskôr nastúpi ako kameraman, potom cez funkciu hlavného kameramana bol pri všetkých veľkých úspechoch, slávnych inscenáciách. Potom sa stal režisérom dokumentárnych filmov. Stačí spomenúť cyklus s Pavlom Dvořákom či dokumentárny film Noc na Švédskom vale, v ktorom spracoval dovtedy veľmi tabuizovanú a neznámu kapitolu našich povojnových dejín.
Pán Antonič, prežili ste so Slovenskou televíziou kus života. Čo by ste RTVS zaželali do ďalších rokov či desaťročí?
To je najjednoduchšia vec na svete. Ja by som televízií a celej RTVS zaželal, aby do nej konečne politici prestali rýpať a aby nás nechali poriadne robiť svoju robotu. Tiež aby sa konečne normálnym spôsobom doriešilo financovanie RTVS, lebo to súčasné je hanebnosťou páchanou nielen na televízii či rozhlase, ale na kultúre tohoto národa. Naši diváci alebo poslucháči si to často neuvedomujú, no aj zvýšenie úhrad o pár eur by inštitúcii nesmierne pomohlo v ďalšom technologickom i programovom rozvoji.
Komentáre
