Pamätám si to presne, hoci odvtedy uplynulo práve štyridsať rokov. V Roľníckych novinách sa stretli viacerí dvadsiatnici, študenti žurnalistiky a z redakcie sa stalo akési ich stretávacie miesto. Veď sídlila akoby za chrbtom univerzity.
Tam, vo veľkej miestnosti spravodajcov som po prvý raz stretla prísne pôsobiaceho, už vtedy rešpektovaného novinára Františka Meliša. Bol vedúcim vnútra, jemu mladí kamaráti odovzdávali svoje texty, od neho záviselo, či, kedy a v akej podobe pôjdu do dennej výroby. Napriek tomu, ako neprístupne pôsobil, bol pre začiatočníkov trpezlivým, láskavým učiteľom. A nanajvýš korektným. Nikdy som od nikoho nezapočula slovko o pocite krivdy. Len to, že vyžaduje dochvíľnosť. No bez nej by noviny nevyšli.
Po niekoľkých rokoch prešiel do Pravdy a už som ho nevídala, iba čítavala.
Znova sme sa začali stretávať až v Mozartovom dome na každodenných brífingoch VPN. Nezmenil sa, bol stále tým uzavretým, distingvovaným novinárom, ktorý vzbudzoval občas rozruch svojimi, tak sme to skoro všetci pociťovali, štipľavými otázkami. V eufórii doby im už punc dával fakt, že sú to otázky Pravdy, komunistického denníka. Ale pán Meliš pri svojom pracovnom spôsobe zotrval napriek nie vždy príjemným odpovediam.
Ako sa neskôr ukázalo, jeho otázky mali vskutku racionálne jadro. Vnútropolitické pomery prinášali čoraz viac problémov a kládli celý rad nevyslovených otázok, ktorých zodpovedanie by vari bolo prinieslo lepšie rozhodnutia v prospech Slovenska, ktoré Ferko Meliš veľmi miloval a považoval ho za svoju neoddeliteľnú súčasť.
Začiatkom deväťdesiatych rokov pocítil potrebu zmeniť redakciu. Jeho novým pracoviskom sa stala Práca, denník, kde vytrval až do jeho náhleho konca – 31. mája 2002.
Až tam sme sa vtedy blízko spoznali, tam som v ňom uvidela nanajvýš presného, korektného a spoľahlivého kolegu. Za sedem rokov spolupráce si nepamätám jediný prípad, že by nenapísal komentár, stĺpček, nedodal spravodajstvo z parlamentu, kde strávil množstvo hodín sledovaním zasadnutí v starej SNR aj na Vodnom vrchu, alebo inak by bol zlyhal. A to, ako je známe, sa novinárom stáva. No Ferimu Melišovi nikdy.
Spoznala som aj jeho srdečný, bodrý no zriedkavý smiech, zmysel pre humor, lásku k futbalu, hoci z kedysi aktívneho hráča Rovinky sa stal už iba zainteresovaný fanúšik. O to viac sa zaujímal o názory kolegov šporťákov na jednotlivé zápasy.
Ešte aj v dôchodku sa venoval písaniu pre Euroreport plus, i keď s ohľadom na periodicitu v oveľa menšej miere ako v dlhých dennikárskych rokoch.
No užíval si svoju drahú rodinu, manželku, dcéru, syna a tri vnúčatá, ktoré boli vytúženým Slnkom jeho vesmíru.
Ferko Meliš pre tých, čo ho poznali, zostáva skvelým človekom, výborným kolegom, džentlmenom každým cólom. Na neho sa nedá zabudnúť, len s vďakou spomínať na príjemné spoločné chvíle.
Vďaka, Feri, dávaj na nás tam hore pozor!
Mária Šišuláková
Komentáre
