Najúžasnejšia vec na svete je narodiť sa niekde, kde dostanete do vienka možnosti a dary, ktoré vám umožňujú aspoň v mysli túlať sa po nekonečne, prechádzať sa po neuveriteľných priestoroch, prikrývať sa nebeskou perinou a dýchať hviezdny prach. Mal som to šťastie, že som sa narodil tam, kde sa cesty pozemské a cesty nebeské stretávajú na horizonte, tam, odkiaľ boli hviezdy a celý vesmír zároveň blízko i ďaleko, zo zeme som sa ich mohol takmer dotýkať, ale keď som natiahol ruku, nič nebolo tak ďaleko ako celý ten magický priestor. Obloha posiata blikajúcimi svetielkami priam pozývala na návštevu, lákala. Smer som videl, ale dlho som musel hľadať cestičky, chodníčky, ktoré občas pripomínali skôr cesty-necesty. Ale skratiek nebolo. Tie prechádzky ma však vždy lákali, nenechali ma na pokoji, tak som si chcel nájsť spôsob, ako byť prítomný v ich priestore. Mal som svoj cieľ, ktorý skôr pripomínal sen, a tak som sa nevzdal ani sna, ani cieľa.
Je fascinujúce prechádzať sa po priestore, ktorý človeka nespútava, neväzní, práve naopak, otvára svoj priestor stále a stále. Najskôr som sa v ňom len rozhliadal a prechádzal, neskôr som si nesmelo otvoril bráničku, dotkol sa dverí, vstúpil a roztvoril okná. Stále ma prekvapuje, fascinuje, ohromuje nekonečnosťou a rozľahlosťou, ale dovolil mi aj vytvoriť si svoj priestor. Ja v ňom zakladám nebeské záhrady, dešifrujem kozmické signály, vítam poslov z vesmíru, sadím nebeské kvety a dotýkam sa hviezd. Nechávam sa omamovať všetkými vôňami života i kozmu. A vďaka našej dlhoročnej známosti som dostal aj ďalšie pozvanie. Prijal som ho rád, lebo tam sa každý pozemšťan len tak nedostane. A možno ani nikdy.
Exoplanéty objavili vedci. Aj oni poznajú to tajomno či tajomstvo, keď sa dostanete za hranice dosiaľ nepoznaného, ale dávno tušeného, predpokladaného. Keď sa to však pomenuje, vysloví, už tu to je. Michel Mayor a Didier Queloz boli tí, ktorí ma inšpirovali a utvrdili v tom, že každá ďalšia pozvánka do nového priestoru má zmysel a nový rozmer. Voda nepreteká len cez moje prsty, nie je prítomná len pri mojom pečení sklenených koláčov, ale môže znamenať aj nový život kdesi tam, tam nepredstaviteľne ďaleko, kde čas a vzdialenosť v našom ponímaní strácajú reálne hodnoty a stávajú sa len zlomkom nekonečna. Zreálňujem a sprístupňujem exoplanéty, alebo sa aspoň o to pokúšam. Vidím miesta, kde to žije, kde život má svojskú podobu. Nový priestor, nové krajiny, hoci sú príliš ďaleko a sú príliš osamotené, majú pre mňa neskutočné čaro a ponúkajú obrovské možnosti. Chcem byť tam ako dobrý hosť, ktorý bude skvelé správy šíriť ďalej. Rád by som pozoroval ich slnká a čerpal energiu z ich svetla, farieb a jasu. Predstavujem si krajiny na exoplanétach, rád sa po nich prechádzam vo svojom ateliéri. V skle sa mi odrážajú a vábia ma, aby som ich navštívil a ukázal ľuďom. Robím to rád a s pokorou človeka, ktorý je okúzlený priestorom a vesmírom.
Som vďačný za ten dar, za tú výhodu, že som tam mohol pobudnúť. Chcem sa však podeliť s tým novým zážitkom, ale zároveň nechcem nikomu vnucovať svoju perspektívu. Miešam, farbím a tavím sklenenú mapu, ktorú môže každý čítať po svojom. Nemusíme navštíviť rovnaké údolia, vidieť podobné záhrady, loviť v tých istých rybníkoch, dotýkať sa stromov odtrhnúť si ich listy, spoznať ďalšie existencie či tvorov, ale môžeme nájsť svoj vlastný most medzi naším životom a našimi predstavami, ktorý nám prinesie novú krásu, nové chute a vône.
Budem veľmi rád, ak tá pozvánka nebude len pre jednu osobu, ale nechajú sa pozvať aj ďalší. Veď čo môže byť exotickejšie a krajšie ako výlet do neznáma s mapou zo skla, s chuťou objavovať tajomstvá a život exoplanét a Exotov. Prijmite moje pozvanie!
Východoslovenské múzeum v Košiciach
Námestie Maratónu mieru 2, Košice
Vernisáž výstavy: 12.2.2015 o 17:00 hod.
Výstava potrvá do 19.4.2015
Komentáre
