Na Akadémii médií v Bratislave sa vo štvrtok 20.11. 2014 uskutočnila panelová diskusia na tému „25 rokov slobodných médií na Slovensku”. Vystúpili v nej a na otázky hostí a aj študentov odpovedali rektor AM doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD., generálny riaditeľ TA SR PhDr. Jaroslav Rezník, generálny riaditeľ vydavateľstva Petit press Mgr. Alexej Fulmek a riaditeľ AM PhDr. Ján Füle
Generálny riaditeľ TASR Jaroslav Rezník sa venoval vývoju a trendom v oblasti verejnoprávnych médií a analyzoval ich stav od roku 1993.
“Od komerčných sa majú oddeľovať kvalitným programom v každej chvíli ich vysielania,” uviedol s tým, že predpokladom rehabilitácie médií verejnej služby je nezávislosť. Priznal, že je zástancom koncesionárskych poplatkov, dokonca ich zvýšenia. Príležitosť pre médiá verejnej služby vidí v serióznom spravodajstve, na ktoré rezignovali komerčné médiá, a tiež v nových online médiách.
“Som presvedčený, že tak, ako nám zmenil zásadne život pred pár desiatkami rokov diaľkový ovládač na televízor, zmenia nám život tablety. Štandardná kamenná telka s rodinným typom formátu je na ústupe,” konštatoval Rezník. Na margo rozhlasového vysielania poznamenal, že sa už skončila “doba očarenia zvukovými efektmi”.
Šéf TASR ďalej prezentoval jej produkty, školský servis, portály teraz.sk, webmagazin.sk, tablet.tv i veľmi navštevované utulkovo.sk.
“Denne robíme 700 multimediálnych informácií, dnes paradoxne už printy, pre ktoré bola TASR kedysi založená, nie sú naším dominantným klientom,” priznal s tým, že majoritnými klientmi agentúry sú elektronické médiá a celý webový segment.
Rektor Akadémie médií, politický a mediálny analytik Eduard Chmelár sa pokúsil zmapovať vývoj a kvalitu verejnej diskusie na Slovensku. Venoval sa tlačovému zákonu, politickým diskusiám vo verejnoprávnych médiách, ale najmä kvalite novinárskeho prostredia, ktoré ovplyvňuje mediálnu komunikáciu.
„Našim hlavným problémom okrem financií a iných vecí, je dôveryhodnosť médií, ktorá klesá všade v Európe. Je to jav spojený s istou krízou žurnalistky po roku 1989, ale na Slovensku je to zvlášť alarmujúce,” konštatoval a uviedol výsledok výskumu Sociologického ústavu, podľa ktorého novinárom na Slovensku dôveruje iba 3,3 percenta obyvateľov.
„Všeobecná nedôvera k médiám tu existuje a to bolo aj podnetom, prečo český novinár Karel Hvížďala nazval toto obdobie ‘zamatovou normalizáciou’, čím chcel pripodobniť obdobie, kedy opäť väčšina obyvateľov neverí tomu, čo je v médiách a vytvára si tzv. ostrovčeky pozitívnej deviácie.”
Podľa Eduarda Chmelára sa tento, pre verejnú diskusiu nebezpečný moment, odvíja od kvality kádrov pracujúcich v médiách. Tvrdí, že na Slovensku klesá počet kariérnych novinárov.
“Veľa novinárov muselo po 89. prirodzene odísť, lebo sa zamúčili s bývalým režimom a nahradili ich v 90. rokoch často ‘nedouci’,” konštatoval s tým, že to najhoršie obdobie (koniec 90. rokov) má mediálny priemysel za sebou a situácia sa začína evidentne zlepšovať.
Problém však vidí v tom, že pre väčšinu mladých ľudí sú médiá len prestupnou stanicou pri čakaní na lepšie miesto. Poukázal aj na ďalšie fenomény, ktoré deformujú verejnú diskusiu. Okrem klasickej manipulácie spomenul kupovanie spravodajského priestoru najmä v niektorých elektronických médiách, kedy sa hlavným zdrojom príjmov médií nestáva inzercia a reklama, ale kupovanie spravodajských šotov.
“Výsledkom toho je, že niektoré spravodajstvá sa podobajú skôr na reklamné plochy, kde kto viac dáva, má väčší priestor. Obávam sa, že toto je pre slobodnú žurnalistiku zničujúce, nielenže to deformuje priestor, ale predovšetkým to otvára možnosti pre ďalší nebezpečný fenomén, o ktorom sa málo hovorí, a to je korupcia v médiách,” vysvetlil Eduard Chmelár s tým, že korupciu v médiách je veľmi ťažké dokumentovať a mnohí novinári si často neuvedomujú, čo je korupčné správanie.
Generálny riaditeľ vydavateľstva Petit press Alexej Fulmek sa venoval vývoju trhu tlačených médií na Slovensku. Ilustroval ho na príbehu denníka SME, ktorý vznikol odchodom redaktorov z vtedajšej Smeny. Povedal, že na Slovensku máme niekoľko rozdielnych príbehov vzniku a aj zániku tlačených médií. Niektoré vznikli tým, že svoj titul privatizovali redakcie (Pravda), niektoré založil štát (Národná obroda), ďalšie zakladali politické strany (Verejnosť, Slovenský denník, Čas…). „Začiatkom 21. Storočia to už vyzeralo tak, že sa trh stabilizoval. Zanikli Národná obroda, Práca, Slovenská republika, Koridor, Smena a vydavateľstvá, ktoré zostali sa zdali byť stabilizované so štandardnými vlastníkmi. Ale potom prišla kríza, ktorá nás z tejto istoty vyviedla“ – povedal.
Ako ďalej zdôraznil, znížil sa objem inzercie a tablety so smartfónmi zobrali časť čitateľov. Takže od roku 2008 klesá počet predaných výtlačkov približne o 7 percent medziročne. Systém predplatného internetových vydaní (Piano) ale nedokáže túto stratu nahradiť a rovnako ceny inzercie na webe sú nižšie ako v printe. Alexej Fulmek sa venoval aj situácii vo vydavateľstve, kam so 45 percentným podielom vstúpila investičná skupina Penta. Povedal, že je to situácia, ktorú musia zvládnuť, redaktorov, ktorí odišli a zakladajú svoj Projekt N, budú musieť veľmi rýchlo nahradiť. A v najbližších dňoch oznámia aj meno nového šéfredaktora, ktorý by mal nahradiť Matúša Kostolného.
Bývalý predseda Slovenského syndikátu novinárov (1995 – 2001) a súčasný riaditeľ AM Ján Füle, hovoril o vývoji novinárskej organizácie po Novembri 1989. „Prvé, čo sme museli urobiť, bolo, že sme sa rozlúčili s tými kolegami, ktorí sa počas minulého režimu zašpinili a rehabilitovali sme kolegov, ktorých z bývalého Slovenského zväzu novinárov vylúčili po roku 1968. Zároveň sme sa už 5. januára 1990 na spoločnom sneme s českými kolegami dohodli na rozdelení Československého zväzu novinárov na dva syndikáty“ – povedal.
Za kľúčové okamihy označil spoločnú demonštráciu novinárov pred budovou NR SR v roku 1997, kde protestovali proti navrhovanému zvýšeniu DPH pre vydávanie tlače a spoločný protest s vydavateľmi, keď v ten istý deň vyšli (takmer) všetky denníky na Slovensku s bielymi titulnými stranami, na ktorých bol uverejnený len spoločný protest. Rovnako vyzdvihol to, že SSN vybudoval postupne regionálne organizácie v každom krajskom meste a v spolupráci s Medzinárodnou federáciou novinárov a s rakúskymi kolegami pripravil návrh mediálneho zákona. Ten, hoci bol a je lepší, ako je súčasne platný, sa ale na rokovanie parlamentu nikdy nedostal.
„Mrzí ma, že syndikát dnes už nemá viac ako 2 500 členov, čiže toľko ako pred desiatimi rokmi, ale len niečo cez 1 300 – a z toho sú veľká časť seniori. Hovoril o tom aj rektor Eduard Chmelár – novinárčina dnes už nie je povolaním na celý život a mladí ľudia cítia aj istú nechuť k organizovanosti“ – doplnil.
(TA SR, fe)
Komentáre
