„V Dagestane je najslobodnejšia tlač. Vo väzení nesedí ani jeden novinár a ani proti jednému novinárovi nie je vedené trestné stíhanie. Namiesto takýchto reštrikcií sa v Dagestane používa hneď kalašnikov alebo bomby,“ konštatoval na moskovskej konferencii 1. až 3. októbra 2012 nazvanej „Európska federácia novinárov ide na východ“ dagestanský žurnalista Ali Kamalov. Problematika horúceho Kaukazu bola však len jednou z tém, ktorou sa zaoberali novinári z krajín bývalého Sovietskeho zväzu a európskych krajín, ktoré nie sú členmi Európskej únie. Táto konferencia nasledovala krátko po výročnom stretnutí členov Európskej federácie novinárov v júni 2012 v talianskom Bergame, kde medzi členmi európskej federácie prvý raz privítali aj Ruský zväz novinárov reprezentujúci 56-tisícovú členskú základňu. Podľa prezidenta Európskej federácie novinárov Arneho Königa, cieľom moskovského stretnutia bolo posúdiť témy spolupráce európskych a ruských novinárov. Ukazuje sa totiž, že podmienky novinárov sa zhoršujú na celom svete a zhoršuje sa tiež bezpečnosť novinárov pri práci v nebezpečných regiónoch.
Z informácií, ktoré odzneli v úvode stretnutia, vyplynulo, že čoraz viac novinárov nedobrovoľne pracuje „na voľnej nohe“. Podľa slov Marca Grubera z EFJ, pred pätnástimi rokmi evidovali približne pätnásť percent freelancerov, dnes je pomer zamestnaných a novinárov na voľnej nohe presne opačný. Tretina novinárov pracuje v tlačených médiách, polovicu z nich tvoria freelanceri a podľa dotazníkového prieskumu, na to, aby sa vôbec uživili, musia mať dve až päť zamestnaní. Podľa Yannisa Kotsifosa z gréckej Novinárskej únie Macedónska sú novinárske platy také nízke, aké ešte nikdy. Tých, ktorí pracujú online, nútia byť „online“ dvadsaťštyri hodín denne. Tisícky novinárov o prácu prišli a mnohí z nich si už nikdy prácu v médiách nenájdu. Spomenul tiež, že novým fenoménom v Európe je tiež znižovať význam odborov a prepracovať sa k modelu, aký vládne v USA – výška platu zamestnanca sa netýka odborov, je to interná záležitosť zamestnávateľa a zamestnanca. „A to je sen každého podnikateľa,“ skonštatoval. Pokiaľ ide o autorské práva, ďalším novým fenoménom v Európe je kupovať si ich od autorov spolu s ich produktom. Fakty, ktoré dobre poznajú predstavitelia novinárskych organizácii a syndikátov na celom kontinente.
Postsovietske špecifiká?
Vsevolod Bogdanov, prezident Ruského zväzu novinárov, citujúc vedca, ktorý sa zúčastnil na jednej z ich konferencií povedal: „Kto vládne médiám? Lumpi! Ovládli ekonomiku aj médiá a ovplyvňujú verejnú mienku.“ V tejto súvislosti položil V. Bogdanov otázku, či je dnešný novinár naozaj ten človek, kto nesie zodpovednosť pred verejnosťou, kto chce niečo pozitívne zmeniť? Ako však dodal, problémy sú všade rovnaké, a to, čo trápi ruských novinárov, trápi aj ich kolegov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ale aj amerických novinárov.
So zaujímavou myšlienkou prišiel Aser Haskat z Azerbajdžanu: najskôr treba situáciu zmeniť k lepšiemu v Rusku, až potom sa môže niečo zmeniť v bývalých sovietskych krajinách, pre ktoré je Rusko stále vzorom. „Najmä v tom zlom slova zmysle,“ skonštatoval.
O situácii v Bielorusku hovorila Žana Litvinová. Uviedla, že po parlamentných voľbách v roku 2011 zaznamenali najvyšší počet zatvorených novinárov. Autoritatívny režim im sťažuje prácu, ako sa dá, zatýka novinárov krátko pred demonštráciami, aby o nich nemohli informovať verejnosť. Koncom tohto roka sa majú štyri veľké denníky zlúčiť do jedného, ľahšie kontrolovateľného, pričom prídu o prácu ďalšie desiatky novinárov. Za trestný čin urážky najvyšších predstaviteľov krajiny a trestný čin urážky prezidenta v súčasnosti vedú trestné stíhanie proti trom bieloruským novinárom.
Veľmi skepticky hodnotila stav žurnalistiky v Arménsku Ašgik Gevorgyanová: „Informácie sa preberajú z internetu, médiá sa bulvarizujú, stratili sme dôveru čitateľov i to najcennejšie, čo novinár má – svoj podpis.“ Dodala tiež, že novinári namiesto toho, aby o politike písali, začali sa ňou sami zaoberať, na čo nemajú právo.
Alili Ahmad z Azerbajdžanu hovoril o tamojšej praxi, keď jedna časť novinárov píše „pre politikov“ a „spĺňa úlohy“, kým zvyšok je v opozícii a žije v biede. Veľa novinárov je, podľa jeho slov, vo väzení, avšak presné informácie o ich počte sa rozchádzajú.
Ukrajinský kolega Oleg Nalivajko hovoril o príkladoch, keď si novodobí oligarchovia zakladajú vlastné noviny a vnímajú ich ako svoju hračku, usilujú sa cez ne hlásať svoje názory a keď sa novín nabažia, jednoducho ich nechajú skrachovať. „Pokiaľ ide o slobodu tlače, v zozname sme sa ocitli medzi krajinami s čiastočne slobodnou tlačou. Nezávislé médiá narážajú na finančné problémy. V súkromných médiách zasa novinári strácajú slobodu slova a musia sa podriadiť diktátu vydavateľa,“ konštatovala Antonina Sarbu z Moldavska. Dodala, že zákon o prístupe k informáciám im neumožňuje písať o veľkých korupčných kauzách, reklama sa rozdeľuje do médií podľa straníckeho princípu a v nových komerčných médiách pracuje veľa mladých neskúsených novinárov, ktorí často porušujú novinársku etiku.
Situácia na Balkáne
Od socializmu k bankrotu za dvadsať rokov, tak nazvala svoj diskusný príspevok Marinka Bojkovac zo Syndikátu novinárov Chorvátska. Vychádzala z toho, že do roku 1990 boli všetky médiá v Chorvátsku štátne, v súčasnosti všetky, okrem štátnej televízie, vlastnia – okupanti. Takto označila cudzincov, dnešných majiteľov médií, a ďalej hovorila o ruinovaní majetku jednotlivých titulov, masovom prepúšťaní novinárov a silnej bulvarizácii.
Dragana Čabarkapa zo Srbska dodala, že priemerný plat novinára v jej krajine je okolo päťsto eur, v menších médiách iba dvesto a mnohí kolegovia pracujú bez zmluvy.
„Máme rovnaké problémy ako srbskí a chorvátski novinári, preto sa usilujeme spolupracovať predovšetkým s nimi,“ povedala Tamara Causidis z Macedónska. Prejavuje sa to aj vo vzájomnej podpore pri protestných akciách žurnalistov. Naposledy, keď majiteľ súkromnej televíznej stanice v Macedónsku nevyplatil mzdy svojim zamestnancom, o čom písali aj srbské médiá pod titulkom: „Željko, keď už nemáme platy, daj aspoň tortu!“
Prvá lastovička
Zdá sa, že konferencia „EFJ ide na východ“ je len prvou lastovičkou dlhodobého boja za riešenie problémov novinárov v tejto časti sveta. Čo však bolo na podujatí veľmi sympatické, bolo úprimné úsilie novinárskych organizácií, syndikátov i jednotlivých novinárov bojovať za svoje práva, nevzdať sa, zachovať si svoju česť a nedovoliť, aby im ktokoľvek zatvoril ústa. V tom by sme si, domnievam sa, mohli od nich vziať príklad.
Peter Kubínyi
Komentáre
