Ešte včera sme s kolegom Petrom Kerlikom klebetili o Martinovi Hricovi vediac, že je s ním zle. Ale nebolo to prvýkrát a verili sme, že sa z toho dostane. Dnes som si otvoril Pravdu a dozvedel som sa pravdu o ďalšom nezaslúženom konci.
Keď v roku 2007 dostal Martin Cenu Slovenského syndikátu novinárov za celoživotné dielo, požiadali ma, aby som pri tej príležitosti niečo napísal. Napísal som toto a Martin vtedy vtipkoval, že mu píšem za živa nekrológ. Tak to dávam ešte raz, je to schválené hlavným hrdinom týchto riadkov.
Martin Hric = Art Buchvald slovenskej žurnalistiky
Ak odpoveď na otázku: Kto je Martin Hric?, nie je jednoduchá, tak by mala byť aj prekvapujúca. Aspoň pre tých, ktorí čítajú Martina Hrica, ale nevedia, kto to bol Art Buchvald. Art Buchvald bol najlepší fejtonista v dejinách americkej žurnalistiky. Čo si budeme hovoriť, aj nositeľ Pulitzerovej ceny. Áno, Martin Hric je Artom Buchvaldom slovenskej žurnalistiky. A nositeľ ceny Novinársky čin roka Slovenského syndikátu novinárov. Neporovnateľné? Tak poďme porovnávať.
Až do svojho minuloročného skonu bol na tom Art Buchvald relatívne lepšie, ako Martin Hric. Fejtóny mu vychádzali v miliónových nákladoch. Aj na jeho konte boli také sumy. Jednoducho niektorí, ktorí vedia písať, sa vedia aj narodiť. Ale Art Buchvald bol na tom v istých rokoch omnoho lepšie ešte aj v slovenskej tlači. Kým Martin Hric nemohol publikovať a pracoval ako robotník v Slovnafte, tak Buchvaldove fejtóny pokojne vychádzali aj u nás. Robil si srandu napríklad aj z amerických prezidentov. To by si vedel aj Hric, lenže nebola záruka, že zostane len pri tom. A tie fejtóny, ktoré boli o nás, sme neuverejňovali. Takže malá ukážka z Buchvaldovho fejtónu, ktorá sa viaže aj k výrobnej praxi Martina Hrica v Slovnafte:
Je ťažké uveriť, že Sovietsky zväz napadne takú krajinu, akou je Československo, a nebude mať pripravené vhodné zdôvodnenie. (…) Podarilo sa zachytiť niekoľko postrehov z posledného zasadania Ústrednej komisie pre otázku napádania malých krajín: „Bogatsky navrhuje vyhlásiť, že Sovietsky zväz vstúpil do Československa, aby zistil, aké je silné československé mužstvo pre olympijské hry 1968 v Mexiku.“ „Robíš si srandu, Petrov?“ (…) „Nedal by sa v Prahe nájsť aspoň jeden človek, ktorý by vyhlásil, že nás požiadal, aby sme prišli?“
Toľko o Artovi Buchvaldovi.
Teraz o Martinovi. A o tom, čo všetko prežil. Že prežil Arta Buchvalda, už vieme. Lenže prežil aj hovorcovanie Vladimírovi Mečiarovi. A nielen to, dnes má viac čitateľov, ako on priaznivcov. A nie je to len tým, že čitatelia musia byť vždy gramotnejší, ako podaktorí voliči.
Je dobré poznať aj rovnako dôležitú historickú udalosť. To, že prežil aj pivovar Stein. Keď sme spolu pracovali v Národnej obrode, tak Martinov príchod na pracovisko sprevádzal cingot fľašiek piva tohto dnes už neexistujúceho pivovaru. „Martin ide“, hovorili sme si. Martin si sadol za počítač, otvoril teplé pivo, a začal. Nie písať, ale hrať dnes už predpotopnú počítačovú hru, ktorá sa volala tuším tetris. Rôzne voľne padajúce geometrické útvary mali zapadnúť priamo do seba. Nie, to nebolo gemblerstvo, to bol tréning. Lebo presne rovnako zapadali, a dodnes do seba zapadajú, slová v jeho fejtónoch. Napríklad tento, ktorý s tým nebohým (pivom) Stein súvisí:
Obávam sa, že ešte aj na smrteľnej posteli (teda – mojej) sa ma doktor spýta: „Pán Hric, a dodržali ste pitný režim?“ Ale nie je to žiadna sranda. Do dva a pol litra pitného režimu mi lekár neráta liter piva. Je v ňom alkohol. Dve kávičky takisto nie. Je v nich kofeín. O litríku vína nehovoriac. Aj tam je kvapka alkoholu, policajti by vám povedali. „Pán doktor, a mlieko môžem?“ „Chráňboh, tam sú tuky.“ „A minerálky?“ „Nie, tam sú soli.“ „A čím sa teda mám nalôchať?“ „Ale veď voda z vodovodu je veľmi chutná!“ Preboha, s toľkým chlórom? Neviem, či môj doktor nemá nejaké akcie vo vodárenskej spoločnosti…“
Martin, a ešte jedna podobnosť s kolegom Artom. Vieme, že si bol chorý a dlhšie si nepísal. Aj Art bol. Vo februári 2006 sa rozhodol, že už nebude chodiť na bolestivú dialýzu a odišiel umrieť do hospicu. Lekári mu dávali dva týždne života. Po piatich mesiacoch odchádzal domov a ďalej písal svoje stĺpčeky. Počas hospitalizácie mal tak veľa návštev, že napísal: „Je tu ľahšie umrieť, ako zaparkovať“. A keď odišiel, tak nad posteľ v ktorej ležal, personál zavesil tabuľku s textom: „Tu sa smial Art Buchvald“. Ako vidíš, Martin, pred budovou syndikátu sa v predzvesti dnešného odovzdávania cien nedá parkovať už roky. A verím, že v budúcej sieni novinárskej slávy si tabuľku s textom, ktorý si sám navrhneš, aj vlastnoručne zavesíš. Konečne!
Ján Füle
Komentáre
