Keď Ján Trachta v malej košickej tlačiarni (nevybavenej na vydávanie denníka) zalamoval prvé číslo Národnej obrody, mal 31 rokov a asi desať rokov novinárskych skúseností. Po zániku Národnej obrody bol korešpondentom ČTK v Budapešti, po jednom z mnohých kádrových zemetrasení sa ocitol medzi murármi, potom pracoval v Práci, v nastávajúcom politickom odmäku sa stal šéfredaktorom novozaloženého bratislavského Večerníka a novozaloženej televíznej publicistiky. Preto sme mu hovorili „otec-zakladateľ“. V roku 1990 – po zamatovej revolúcii – mal 76 rokov a vtedy uvažoval, že po 40-ročnej ére núteného jednofarebného partajného novinárstva konečne nastal čas, aby Slovensko dobehlo storočné meškanie a v nových podmienkach budovania demokratického režimu vytvorilo voľný priestor pre nadstranícky denník.
O aký priestor ide? Na rozdiel od straníckych novín vyjadrujúcich krátkodobé záujmy striedajúcich sa politických strán vo vládnej moci, nadstranícke noviny vyjadrujú názory a záujmy spoločenských vrstiev, ktorým ide o dlhodobé, zásadné smerovanie celoštátnej politiky, snažia sa formulovať záujmy spoločnosti, štátu, nie strán. Trachta si myslel, že teraz nastala pre takéto noviny konečne priaznivá atmosféra a vyvinul v tomto smere rozsiahlu iniciatívu. Jej výsledkom bolo rozhodnutie pripraviť vydávanie denníka s názvomNárodná obroda, financovaného vládou SR.
Druhá Národná obroda pod vedením šéfredaktora Juraja Vereša začala vychádzať 15. mája 1990. V redakcii postupne vykryštalizovala skupina popredných slovenských komentátorov, prezentujúca sa predovšetkým na 3. strane novín, ktorú pod názvom Úvahy a stanoviská redigoval Vladimír Mihal. Stálymi autormi boli interní redaktori J. Gembický, J. Füle, M. Hric, I. Horský, A. Ďurianová, J. Alner, P. Fridner a ďalší, z externistov o. i. L. Mňačko.
Národnej obrode sa darilo v rámci postupujúcej demokratizácie iniciovanej z federálneho ústredia plniť svoju funkciu a mať primeraný náklad. Na Slovensku sa však postupne začala vzdúvať vlna nacionalizmu. „Odklon od komunizmu sovietskeho typu prebiehal dvoma smermi: jednak k nacionalizmu a jednak smerom k demokracii so všetkými jej nástrahami,“ napísal Adam Michnik, keď zovšeobecnil tento proces charakteristický pre strednú a východnú Európu. Rozpadom federácie a vznikom Slovenskej republiky 1. januára 1993 zvíťazil a vládu prevzal politický smer, ktorého nositeľom bolo po dvojnásobných víťazných voľbách (1992 a 1994) Mečiarovo Hnutie za demokratické Slovensko s nacionalistickou ideológiou a autoritatívnymi mocenskými prvkami. To malo pre Národnú obrodu fatálne následky.
Keď sa VPN rozpadala a Mečiarovo hnutie nezadržateľne rástlo, keď sa politická scéna ostro polarizovala a hysterizovala, náklad Národnej obrody klesal. V tom čase HZDS začalo pociťovať potrebu mať svoj stranícky denník a zacielilo pozornosť na Národnú obrodu. Oficiálnu ponuku na odkúpenie denníka zvýraznil svojou prítomnosťou aj Vladimír Mečiar. Keď bol odmietnutý, našla sa iná cesta.
Juraj Vereš bol šéfredaktorom do konca roku 1995. Potom sa stopercentným vlastníkom novín stala spoločnosť NOFRA Východoslovenské železiarne Košice, ktoré v tom čase ovládala kapitálová skupina okolo Alexandra Rezeša, nominanta HZDS. Ukázalo sa, že nový majiteľ kúpil len titul, hlavičku novín. Pod starým názvom začal vydávať nový „denník o hospodárstve a spoločnosti“. Po odchode väčšiny redakcie rozchod bol taký dokonalý, že zmenili ešte aj farbu novinového papiera na lososovú. Prvé „ružové“ číslo znamenalo zánik pôvodnej Národnej obrody.
V roku 1998 HZDS po tretí raz vyhralo voľby, ale nenašlo koaličného partnera, a tak došlo k totálnej zmene politickej klímy, konečne priaznivejšej pre nadstranícku tlač. Je zaujímavé, že v novej situácii sa ako nadstranícke nepresadili nejaké novo založené noviny, ale totálne pretransformované noviny s pôvodne komunistickou minulosťou. V tejto etape nanovo sa rodiacej demokratickej spoločnosti ovládli novinový trhSME (pôvodne Smena) a Pravda.
Juraj Charvát
Komentáre
