Každý z čitateľov tejto zbierky sa dotkne nielen vašej básne, ale aj vašej duše. Nemyslíte si, že to bolo veľmi odvážne urobiť verejný striptíz?
Určite je to odvážne, ale mňa rodičia odmalička vychovávali k tomu, aby som bola odvážna mladá dáma. Niekedy sa smejem na tom, že som taký literárny schizofrenik, lebo mám strach z veľkého množstva ľudí, mám strach rozprávať o sebe ľuďom, ktorých nepoznám, ale na druhej strane napíšem knihu o svojich najintímnejších pocitoch, čiže, áno, je to odvážne, ale odvážnemu snáď ešte stále šťastie praje.
Koľko bolo tých prebdetých nocí, kým ste napísali túto zbierku?
Presne táto otázka mi prišla na um, keď som túto knižku chytila po prvý raz do rúk. Lebo mi to došlo, že, do kelu, píšem básne od 15 rokov a toto je také zhmotnenie 11-tich rokov môjho života. A v nich bolo veľmi veľa preplakaných nocí, veľa prebdetých, ale aj prechľastaných nocí, dosť veľa nevydarených vzťahov a platonických zaľúbení i útokov na moje city. Neviem to vyčísliť, ale bolo ich veľa.
A to o čom ste písali, o sklamaniach, bolesti, ale aj o šťastí ste sa neodvážili povedať tým ľuďom priamo a svoju odvahu ste preto koncentrovali do veršov?
Niektoré básne som písala svojim frajerom, im som to hovorila a tvárili sa , že ich to veľmi zaujíma, že to čítali, ale podľa mňa sa na to vybodli. Potom sú tam básne pre ľudí a o ľuďoch, ktorých som mala rada , no žiaľ, už nie sú medzi nami. Ale možno mi raz v noci potajomky prídu do izby a prečítajú si, čo som o nich napísala. V zbierke sú aj básne pre mojich rodičov, ktorých som poriadne štvala, keď som zápasila s pubertou, ale tuším, že ešte aj po nej. Tým som to radšej odkázala takto. No a potom sú tam aj odkazy pre moje tajné a platonické lásky. Možno sa tam nájdu.
Vaša zbierka má teda viacero polôh, tém …
Áno, aj keď nie sú nejako graficky oddelené. Otvárajú ju zaľúbené, alebo skôr nešťastne zaľúbené básne, potom pokračujeme takými depresívnymi básničkami, ďalej sú tam aj také, ktoré nazývam spoločenské, kde píšem o veciach, ktoré ma v spoločnosti a okolí riadne se*ú, alebo ktoré vo mne zarezonovali. A na koniec sú to akési básne o básňach. A to všetko je rámcované ,podľa mňa, krásnymi možno trochu pochmúrnymi fotografiami, ktoré vystihujú moje extrémne nálady. Robil ich môj kamarát Jaro Jaris Valko. A vydarili sa mu.
Myslím si, že ich charakteristickou črtou vašej poézie je, búranie mýtov, tradičných chápajúcich pohľadov na lásku, sklamania, šťastie, na veci vôkol. Búrate ich slovne a niekedy výrazovými prostriedkami, s ktorými asi nie každý bude súhlasiť. Ste pripravená na kritiku?
Ja si hovorím, že môjho obľúbeného spisovateľa Charlesa Bukowského kritizovali odvtedy ako začal písať a trvalo to hádam až do jeho smrti. A dodnes sú nejednoznačné názory na jeho dielo. Takže ak sa objavia nejaké negatívne recenzie, tak si poviem: “toto by sa páčilo aj Charlesovi“ a zapijem to nejakým dobrým drinkom . Musím dopredu varovať čitateľov, že to nie je jazyk Milana Rúfusa, alebo Jána Smreka, ten môj je dosť iný. A mýty búram veľmi rada aj keď je to také trochu oslavné prirovnanie. Totiž už od malička som vyčnievala z davu a rodičia ma viedli už od malička k tomu, aby som bola, prirodzene nie nasilu, sama sebou, nesnažila sa za každú cenu prispôsobovať sa ostatným, aj keď ma otec upozorňoval, že pozor, takýchto ľudí spoločnosť vyčlení, lebo sa ich bojí.
Nezdá sa vám, Mirka, že vo vašich básňach je dosť veľa niečoho, čo mladej žene ťažko pristane? A to je skepsa.
Myslím si, že takmer všetci začínajú písať vtedy keď sú smutní a nešťastní, pokiaľ to nie sú nejakí vitalisti, alebo Ivka Drábová (smiech).Mne sa ľahšie píše o ťažších veciach. Tie mi nepripadajú také romanticko-sladko-americko-happyendové. Asi som naozaj taký smutný depresívny básnik.
Je to v priebehu polroka už druhá kniha básní, na ktorej je vaše meno. Prvú –Sólo pre 9 hlasov ste napísali spolu s ďalšími 8 autormi. A krátko na to samostatná zbierka – Striptíz. Začínate byť veľmi plodnou autorkou…
A to aj vďaka ľuďom z Ikaru a Kamilovi Peterajovi, ktorí by si asi zaslúžili medailu za odvahu. Ja dúfam, že budem plodná aj naďalej, či už sa bavíme o literárnej alebo ľudskej sfére. Keď vyšlo Sólo, bola som s nej úplne namäkko, ale z tejto som viac, lebo je to iba moja kniha, bola som pri tom keď sa rodila, mohla som k nej čo-to povedať. Ja som sa bála, že kým nevyjde zbierka Striptíz, do ktorej som vkladala celú svoju dušu, svoje očakávania, že nič nenapíšem. Ale nestalo sa tak, už mám kopu nových básní, ďalšie lietajú okolo, takže už len chvíľu počkať a potom pripraviť dobrý projekt , aby som zasa mohla niekoho vo vydavateľstve „zblbnúť“.
Ako vo vás nažívajú dva svety, v ktorých žijete. Ten spravodajský, vyslovene strohý bez náznaku emócií v Rádiožurnále, a svet plný zážitkov a citov, ktoré vkladáte do básní. Nepociťujete akúsi schizofréniu?
Možno hej, ale moje dva svety sa stretávajú v istej podmnožine, keby som mala použiť matematickú terminológiu, ktorú neznášam. Stretávajú sa v istom prieniku. Keby som mala písať iba básne asi úplne scvokovatiem. Spravodajský svet je fajn v tom , že ma udržuje v realite. Musím chodiť na tlačovky, sledovať problémy, plniť si povinnosti ,rozprávať sa s politikmi (ktorí neraz porozprávajú pekné zujímavôstky) a na druhej strane je ten emotívny svet, kde si môžem poriadne uletieť a vyblázniť sa, ale dlho sa to nesmie trvať. Lebo všetci vieme , že z básní sa na Slovensku nedá vyžiť. Tu si tak púšťam na „špacírku“ tú svoju dušičku a emócie. No a ten prienik je v tom, že spojiť novinárčinu a emócie môžem napríklad v reportážach, na ktoré ma šéfka, našťastie, dosť často posiela.
A na záver: Ako sa zmenila Mirka Ábelová od čias, keď v 14 robila modelku v Miláne, keď v 19 bola jedným z dievčat za milión, keď sa prihlásila na žurnalstiku, keď sa v 21 začala koketovať s SRo, aby sa tam neskôr zamestnala?
Moja mama sa smeje, že mentálne mám stále 14 rokov. Keby sme to zobrali z tohto pohľadu, tak sa asi nezmenilo nič, lebo som ešte to naivné dievčatko, ktoré verí ľuďom, verí v to, že svet môže byť lepší a krajší a že dokonca samé sa o to môže pričiniť. Na druhej strane som za tie roky získala skepticizmus , o ktorom sme sa bavili . Čiže keby som to mala zhrnúť: naivná som stále rovnako, aj veľký rojko , lebo verím, že keď človek niečo chce , veľmi chce, že by aj život za to dal, tak sa mu to možno podarí. Niekedy. Snáď som sa aj ja za tie roky trochu zmenila, asi som zodpovednejšia, aj keď to mojej šéfke asi tak nepripadá. I keď sa stále učím čo je život, bojím sa, že navždy ostanem blázon, veľké dieťa. Ale možno nie, lebo už mávam záblesky keď si uvedomujem, čo je „dospeláčtina.“
Poznámka redakcie: Mirka Ábelová končila štúdium žurnalistiky na FiF UK v Bratislave záverečnou diplomovou prácou o moderátorovi, novinárovi a autorovi tohto rozhovoru Michalovi Tvarožekovi. Ale nielen preto je to také príjemné čítanie :-)
Komentáre
