Autor pravidelných fejtónov a stĺpčekov v Pravde Martin Hric (75) už tri a pol mesiaca nenapísal ani riadok. Dlhšiu pauzu mal iba pred štyridsiatimi rokmi, keď ho zo starej Pravdy vyhodili normalizátori. Vtedy musel do výroby, tentoraz – pod skalpel do nemocnice.
Čitatelia sa pýtajú, čo sa stalo s Hricom, prečo ste sa na tak dlho odmlčali?
Mal som asi pol roka problémy so žalúdkom. Môj obvodný lekár vyskúšal všetko možné, a keď nič nepomáhalo, v marci ma poslal na onkológiu. Tam sa rozhodli pre operáciu. Napísal som svoje tri stĺpčeky na týždeň, reku, o týždeň budem po operácii žalúdka naspäť.
Odhadli ste to, žiaľ, zle.
Po operácii som uviazol v nemocnici na sedem týždňov, vybrali mi totiž väčšinu žalúdka a zistili aj nejaké problémy s črevami. A keď som sa konečne dostal domov, čakalo ma ešte doliečovanie v súvislosti s črevami. Netrúfal som si vrátiť sa k pravidelnému písaniu do Pravdy, kým nie je jasné, na čom som, a kým sa môj stav nestabilizuje.
Vaše fejtónčeky vychádzali v utorok, vo štvrtok a v sobotu.
Áno, a písať trikrát do týždňa, to predpokladá železný systém. Uponáhľať sa by nemalo zmysel a bolo by to aj neférové – voči redakcii, čitateľovi.
Aká je prognóza lekárov?
So žalúdkom by to malo byť v poriadku, ale črevá treba ešte liečiť. Onkológia medzitým pokročila, namiesto pravidelných infúznych chemoterapií už lieči aj tabletkami. To je nič, ako keby ste brali aspirín, ale v mojom prípade potrebovali neskôr liečbu pritvrdiť infúziou, a to je už horšie. Po tej infúzii vraciam a vraciam, ako prezident zákony.
Beriete to skoro s humorom. Dá sa vôbec k rakovine pristupovať s humorom?
Skôr s optimizmom. Lebo čo iné mi ostáva?
Český spisovateľ a novinár Arnošt Lustig dokázal s ňou – s tou „kurvou a beštiou“ – ako hovorieval, úspešne zápasiť celé roky. Dôležité je sa jej nepoddávať, opakoval…
Prečítal som si Lustiga a pravidelne týždenne čítam Janu Shemeshovú, ktorá polovicu svojich blogov venuje politike a druhú – svojmu boju s rakom. Ale beriem to ináč vzhľadom na vek. Ona je oveľa mladšia.
Ako vás choroba zmenila – váš spôsob života, vaše vnímanie sveta?
Až na tie skoro dva mesiace, čo som bol na infúziách, žiadne veľké zmeny nenastali. Zaiste, schudol som – takmer dvadsať kíl – lebo po takejto operácii žalúdka sa neručme. Ak máte namiesto litrového žalúdka zrazu len dvojdecový, na kalóriách riadne ušetríte (smiech). Ani po infúziách sa netučnie. A navyše som po nich dosť zoslabnutý. Ešte stále.
Čo pohyb, pravidelné prechádzky?
Každé ráno zídem do neďalekého stánku po noviny – Pravdu a Sme – a dôkladne si ich prečítam.
Komentáre, samozrejme. Teraz už aj preto, že Pravda sa nimi odlišuje od Sme. Podľa mňa je dobré, že Pravda urobila pred časom v komentovaní udalostí tak trochu vľavo bok.
Srdce máte na ľavej strane?
To by som prosil! Ja som sa nezmenil. Mierne ľavicové stĺpčeky som písal už za predchádzajúceho vedenia, ktoré si ma zrejme pestovalo ako dôkaz objektivity novín. Po zmene ich orientácie pred vyše rokom som do toho vkĺzol ako ryba do vody. Ale ono „vľavo bok“ považujem za racionálne rozhodnutie aj preto, lebo denníku Sme sa nedá konkurovať sprava.
Čo pozeráte v televízii?
Len to, čo sa dá, čiže spravodajstvo a publicistiku. Hoci teraz, cez prázdniny, je to poslabšie: v diskusiách nastala pauza a v ostatnom samé reprízy.
A nenutká vás niečo z tých aktuálnych správ hneď aj glosovať?
Mám v podstate nápad, ako to urobiť, ale aby som ho realizoval, to predpokladá opakujem – vkĺznuť späť do systému a znovu sa naprogramovať na pravidelné písanie. A to zatiaľ jednoducho nejde.
Čo vás najviac irituje v súčasnej politike, či už domácej, alebo svetovej? Čo by dnes stálo za fejtón alebo stĺpček?
Práve keď ste mali prísť, zaznela v rozhlase informácia, že osemdesiat percent majetku Zeme vlastní 200 rodín. Čiže tým ostatným miliardám sa toho veľa neujde. Preto je na svete miliarda či dve miliardy hladujúcich a ďalšie miliardy v rámci otvárajúcich sa nožníc ďalej chudobnie. Čo s tým, veď svet sa zjavne rúti do kolapsu.
Možno do ďalších vojen či revolúcií…
Dokonca socialistických revolúcií. Ako primať tých dvesto rodín, aby sa prestali hnať za maximalizáciou zisku a podelili sa aspoň o časť svojho bohatstva? Finančník Soros má na to hotový recept: o všetko nech sa postará všemocná svetová obchodná organizácia, ktorá vie presadiť záujmy globálnych vlastníkov, má na to nástroje, prostriedky. Jej protiváhou by sa mala stať svetová odborárska centrála. Čo je, samozrejme, veľmi naivná predstava. A máte námet na fejtón.
Hovorí sa o súmraku papierových novín, najmä tých serióznych, mienkotvorných. Vraj nástup internetu a moderných informačných technológií prežije len bulvár. Súhlasíte?
Je fakt, že bulváru sa na Slovensku darí od istého času viac ako serióznym novinám. Keď začal vychádzať denník Plus jeden deň, myslel som si, že popri zabehanom Novom Čase nemá šancu. A hľa, uživí sa, dokonca v predajnosti denníkov je už na druhom mieste.
Čo je horšie, pod tlakom okolností a v úsilí prežiť sa čoraz viac bulvarizujú aj seriózne noviny.
Čo je znakom bulváru? Zďaleka nielen menší formát, takzvaný tabloid. Písaný text v bulvárnych denníkoch zaberá len tretinu plochy. Zvyšok zapĺňajú titulky, kresby a najmä fotografie. Preto možno takéto noviny prečítať za niekoľko minút. Ako v tom starom vtipe.
V ktorom?
Vo vlaku raz cestoval pán so psom a pes listoval francúzsky žurnál. Spolucestujúci: Váš pes hovorí francúzsky? – Nie, on si len pozerá obrázky… Preto som rád, že Pravda opäť stavila na písaný text a dáva mu viac priestoru.
Niektorí mudrci však tvrdia, že naša písmenková civilizácia sa mení na obrázkovú. Vraj to je nevyhnutný proces. Čo bude potom s novinami? Alebo sa tento vývoj niekde zastaví?
Zastaví sa podľa mňa na tretine cesty. To znamená asi toľko, že seriózna papierová tlač sa stane výsadou nejakej intelektuálnej elity a stredná vrstva – keďže sa pauperizuje postavením, hmotne, sociálne – sa bude pauperizovať aj vkusom. Tým budú mienkotvorné noviny len pre fajnšmekrov z tejto vrstvy.
Na isté limity však môže naraziť aj bulvár, ako ukazuje najnovší prípad britského denníka News of the World. Čo si o tom myslíte?
Je priam fantastické, ak si začnú inzerenti viac ceniť svoje dobré meno ako inzerciu v obskúrnom denníku či týždenníku. Je to obdoba kampane, keď spotrebitelia ignorovaním znečisťovateľa mora donútili zmeniť jeho správanie.
Zásadne sa mení charakter a obsah novinárskej práce. Kedysi bolo psou povinnosťou reportéra sa čo najviac pohybovať v teréne. A dnes?
Z novín takmer zmizla reportáž. Keď sme kedysi pripravovali rozborové reportáže, zakaždým sme tri až štyri dni precestovali.
Dnes si reportér vystačí s internetom a telefónom.
Fejtón, ktorému ste vy zasvätili posledné dve desaťročia svojej tvorby, sa zo slovenských novín takmer úplne vytratil.
A tým sa aj žánrová pestrosť veľmi ochudobňuje.
Áno, žiaľ, áno. Ale v serióznych novinách sa zrejme zachová.
Keby ste si mali znovu vyberať povolanie, bolo by to opäť novinárstvo? Aj za súčasných okolností?
Dobrá otázka – ťažká odpoveď. Našťastie existujú ešte noviny, ktoré umožňujú byť novinárovi tým, čo toto slovo pôvodne znamenalo. Na také niečo by som sa znovu rád dal, samozrejme, mať tak dvadsaťpäť rokov.
Pred vyše polstoročím ste začínali v bratislavskom Večerníku. Pamätníci spomínajú, že v zlatých šesťdesiatych to bol mierny bulvár. Naozaj?
Na dnešné pomery to boli superseriózne noviny, ale na vtedajšie časy a cenzúrou zošnurovanú tlač, áno – mierny bulvár. Ináč keď naši zástupcovia chodili na pravidelné týždenné hodnotenia na ÚV KSS, vedúci tlačového oddelenia najprv tvrdo zotrel Večerník, čo trvalo aj pätnásť minút. Stalo sa, že raz pri takomto „pucungu“ vstúpil do miestnosti samotný Karol Bacílek.
Čo mladším treba asi vysvetliť, kto to bol…
Vtedajší vedúci tajomník strany na Slovensku. „Súdruhová, jak ste daleko?“ spýtal sa všemocný Bacílek. „No hodnotili sme Večerník,“ odpovedal vedúci oddelenia. „Jé, ten ja mám velmi rád, ten ja porád čítam prvý. A jak ste ho hodnotili?“ Vedúci oddelenia strnul: „No, doteraz sme hovorili skôr o kritických veciach, teraz ideme hodnotiť pozitíva.“
Vďačných čitateľov mal teda mierny bulvár aj medzi najvyššie postavenými súdruhmi?
Iste, hoci zďaleka nie každý sa k tomu priznával, tobôž takto verejne, ako to urobil prostoreký a aj dosť prostoduchý Bacílek. Veľmi čítané však boli aj večerníkovské seriózne správy a články, ktoré sa, popravde, ani samotnému Bacílkovi nemohli pozdávať. Tie články bývali totiž kritické a odhaľovali problémy, o ktorých mali noviny radšej pomlčať.
Vy sám ste získali novinárske meno rozborovými reportážami vo Večerníku. Ozaj, prečo dnes na Slovensku aspoň vo väčších mestách – nevychádzajú večerné noviny?
Možno to spôsobila väčšia intenzita života, ľudia už nemajú energiu večer čítať ďalšie noviny. Navyše spoločnosť je dosť presýtená informáciami. A do tretice, večerníky predsa len „vykonkuroval“ tvrdý bulvár.
Hricove a Michalove „dvojstrany“ z Večerníka 60. rokov patria do zlatého fondu slovenskej žurnalistiky. Ako ste ich pripravovali?
Dnes to už asi bude znieť neuveriteľne, ale na prípravu jednej takejto „dvojstrany“ sme mali dva až tri týždne. Hovorilo sa jej „dvojstrana“ nielen preto, že tie články vychádzali na dvoch novinových stranách, ale išlo o nový žáner, pre ktorý novinoveda vtedy ešte nemala pomenovanie. Neskôr sa čosi podobné objavilo aj v rozhlasovej publicistike a odborníci to nazvali fíčrom.
V tom čase ešte existoval úrad tlačového dozoru, čo bol inštitút preventívnej cenzúry a bedlil nad ideologickou „čistotou“ novín. Ako si vysvetliť, že napriek tomu ste prenikali na ich stránky s kritikou spoločenských pomerov?
S cenzormi bolo treba vedieť vychádzať. Vo Večerníku sme mali vtedy šéfredaktora Michala Lanku a ten sa dobre poznal so šéfom cenzúry na Slovensku, ktorý sa volal – nomen omen – Ján Hus. My s Tiborom Michalom sme sa vždy pohybovali tak na hrane a ešte pár milimetrov za ňou. Keď sme opäť mali v novinách vyjsť, radový cenzor, ktorý sedel v tlačiarni, hneď volal Husovi a ten sa vzápätí spojil s Lankom, ktorý nám potom reprodukoval ich telefonický rozhovor. Vraj pracovník tlačového dozoru má také a také výhrady k nášmu článku. Mišo Lanko sa nato spýtal: Janko, a upraviť možno? – Možno. Načo sme zmenili niektoré slová a už to išlo bez ďalšej cenzúry.
Áno, vedeli sme, že potrebujú niečo vyhodiť, a tak sme im hodili takúto návnadu. To však nebol náš vynález, robili to aj kolegovia v iných novinách.
Ako ste sa dostali z Večerníka do starej Pravdy?
Vďaka týmto „dvojstranám“ sa nás Ľudovít Jacz, vtedajší zástupca šéfredaktora, snažil prelanáriť do Pravdy. To sa už písal rok 1967…
…a začínalo sa československé predjarie a všade bolo cítiť politické oteplenie…
Iste, my sme však mali skúsenosti, že v Pravde bol každých pár rokov takzvaný letecký deň a každá skutočná osobnosť odtiaľ spravidla s „prúserom“ vyletela. Jaczovi sme to pripomenuli. Vraj teraz je už situácia iná, tvrdil. Neverili sme a tú novú situáciu sme si radšej otestovali: skúsili sme napísať dosť kritický materiál. Nazýval sa Vyšmyknuté paragrafy, rozoberali sme v ňom všetky známe protizákonnosti tej doby, ktoré sa napáchali aj vďaka vtedajším absurdným zákonom a spolitizovanej justícii.
A čo?
Ono vám to v Pravde aj vyšlo! A tak sme sa dali presvedčiť. Ale pravidlo o leteckom dni sa beztak potvrdilo aj v našom prípade. O tri roky sme stade leteli.
V marci 1968 cenzúra fakticky prestala jestvovať, hoci oficiálne ju zrušili až v júni. A tento stav slobody trval až do okupácie. Uverejnili ste o tom neskôr „dvojstranu“, bol to rozhovor s mediálnym expertom Jozefom Weiserom pod názvom 191 horúcich dní. Vraj pri politických čistkách vám kládli za vinu najmä tento materiál. Bolo to tak?
Skoro ani nie. To bol celý balík materiálov, za ktorý sme leteli. Redakcia Pravdy bola vtedy rozdelená na dve krídla, ktoré síce korektne spolu vychádzali, ale všetci sme vedeli, že toto sme my a to sú oni a že ináč hovoríme medzi sebou a kulantnejšie s nimi. A každému bolo jasné, že pri previerkach nebude s nami veľmi o čom debatovať. Samozrejme, v takzvanej analýze o pôsobení pravicovooportunistických síl v redakcii jej autori nerozoberali všetkých vyše sto príspevkov, ktoré sme napísali v „krízovom období“ – ako čas slobody medzitým normalizátori nazvali – ale iba dva alebo tri na ukážku.
Ocitli ste sa na ulici. Aký to bol život?
Naďalej som mal svojich kamarátov – ale už ich bolo podstatne menej – ktorí neprechádzali na druhú stranu ulice, keď ma mali stretnúť. Aby sa náhodou nekompromitovali tým, že ich náhodou pozdravím, alebo tým, že by mi mali odpovedať. Prácu som nakoniec dostal v Slovnafte, kde ma zamestnali ako zmenového robotníka.
Prečo práve v Slovnafte?
Na mestskom výbore KSS som mal svojho „patróna“, ktorý dbal, aby som nezostal bez práce – byť nezamestnaný sa vtedy rovnalo trestuhodnému príživníctvu – ale ani nevedel, čo by som smel robiť. Už to vyzeralo, že pôjdem robiť do jedného výskumného ústavu na prekladateľské oddelenie, ale vysvitlo, že už tam majú jednu pravicovú oportunistku s podobným osudom. Zavolal ma riaditeľ ústavu a vysvetlil mi, že keby ma prijali, tak ich obvinia, že tam vytvárajú hniezdo kontrarevolucionárov, a tak z toho zišlo.
Museli ste do fabriky.
Nakoniec som vhodnú prácu našiel prostredníctvom metéra z tlačiarne Pravdy, ktorý bol susedom inžiniera zo Slovnaftu. Ten povedal: Áno, my by sme ho na fenol vzali. Tak som sa dostal po protekcii za robotníka do našej rafinérie.
Čo ste tam vlastne skoro dvadsať rokov robili?
Slovnaft je automatizovaná chemická fabrika a človek je tam vycvičený na to, že automatika vie tú výrobu ustriehnuť. Treba čumieť na panel a raz za hodinu z neho opísať výsledky, aby boli na papieri. Keď vám niečo utečie, panel začne blikať, svietiť a automat zasiahne. Ak nedokáže zasiahnuť, nahodí druhú fázu zásahu, a keď zlyhá aj tá, nahodí tretiu, ktorá odstaví výrobu. A potom ju týždeň treba nabiehať.
Nedá sa zasiahnuť ručne?
Keď sa dá zasiahnuť manuálne, otočíte zopár ventilmi v prevádzke a zabránite tomu, aby automat nahodil druhú fázu, ktorá už pokazí celú výrobu. Dokážete tak minimalizovať straty. Je fakt, že obsluha môže deblokovať tie ďalšie fázy – to, čo urobili v černobyľskej jadrovej elektrárni – ale s rizikom, že môže síce veľa zachrániť, ale aj odpáliť prevádzku.
Čiže je to dosť veľká zodpovednosť?
Človek si na to za roky zvykne.
A boli ste na to sám?
To zase nie! V prevádzke výroby fenolu boli tri bloky, ja som pracoval na bloku oxidácie, kde sme vždy boli štyria.
Pracovali ste na zmeny?
Áno, preto na Silvestra som mal voľno len každé štyri roky.
Ako vás brali robotníci spolupracovníci? Nemali voči vám odstup ako k človeku predsa len z iného cesta – intelektuálovi?
Budete sa diviť, ale bola to veľmi inteligentná spoločnosť. Prakticky všetci tí robotníci mali maturitu z chemickej priemyslovky a mnohí z nich si robili na diaľku vysokú školu, čo vedenie Slovnaftu vtedy podporovalo. Vlastne ja som tam bol jediný nevzdelaný a majster bol druhý, čo nemal odbornú maturitu. Raz sa ma spýtal: Martin, a akú to ty máš vlastne školu? Reku, filozofickú fakultu. A on: To je pomerne vysoká škola, však? A ja na to: Ale nie, iba štvorposchodová. Ostatní sa rozrehotali. To na ilustráciu, akí to boli chytrí chlapi.
Aj naďalej sa stretávate?
Ani nie, po roku 1989 sa to všetko rozpŕchlo. Ale viem, že jeden spolurobotník, ktorý si medzitým urobil vysokú chemickotechnologickú, potom predával české autobusy na Slovensku. Ďalší si otvorili kdejaké živnosti, začali podnikať.
V súčasnej Pravde sa medzi pamätníkmi traduje vaša prvá návšteva redakcie po takmer dvadsiatich rokoch. Kým niektorí vyhodení v čistkách sa prišli posťažovať a dokonca od vtedajšieho vedenia žiadali akési odškodnenie, vy ste prejavili nezvyčajnú veľkorysosť.
Vtedajší šéfredaktor Peter Sitányi nás „povyhadzovaných“ vtedy pozval a ospravedlnil sa nám za príkoria, hoci na začiatku normalizácie on sám bol ešte školopovinné dieťa. A niektorí moji starší kolegovia na tom stretnutí príliš zdôrazňovali kontinuitu. Tak som sa prihlásil a povedal, že tie decká predsa za nič nemôžu. Navyše Pravda sa v posledných rokoch pred revolúciou výrazne menila a držala „perestrojkovú“ líniu. Smena si na niečo také netrúfala, Pravda – áno. Pravda mala vtedy najsilnejší autorský, novinársky potenciál spomedzi slovenských denníkov.
Po dlhej pauze ste sa do novín vracali okľukou. Ale prečo cez Úrad vlády?
Hneď po Novembri sa moji spolurobotníci pýtali, ako to, že nie som ešte minister. Odpovedal som, že chcem využiť výhodu Slovnaftu, ktorého zamestnanci odchádzali vtedy o dva roky skôr do dôchodku. Reku, popracujem ešte zopár rokov a požiadam o predčasné penzionovanie. Ale raz večer mi volal Jano Čomaj, vtedy riaditeľ tlačového odboru Úradu vlády, že by potrebovali tlačového tajomníka pre premiéra Milana Čiča, ktorý si ma vraj pamätá spred dvadsiatich rokov a že by ma bral. Nuž a ráno som sa rozhodol, že sa na to dám.
Na tej vláde národného porozumenia je zaujímavé, že jej členovia a blízki spolupracovníci sa rok čo rok stretávajú na spomienkových párty či večierkoch. Tým sa výrazne odlišujú od niektorých iných slovenských vlád. Čím to je?
V Čičovej vláde neboli žiadne pnutia – ani medzi komunistami, ani medzi nominantmi nových politických hnutí. Naozaj to bola vláda národného porozumenia. Ináč ona ktovieaké zázraky za ten polrok, čo pôsobila, neurobila. Veď si aj vytýčila za cieľ „iba“ pripraviť prvé slobodné voľby.
Potom vás zdedil premiér Vladimír Mečiar. Zdá sa, že ste spolu vychádzali.
Áno, lebo Mečiar v čase svojho prvého „pontifikátu“, ako tomu hovoríme, bol celkom iný Mečiar, ako ho poznáme z neskoršieho obdobia. Mali sme vtedy jednu tlačovku v Modre-Harmónii, na ktorú sme osobitne pozývali spravodajcov svetových médií pôsobiacich v strednej Európe. Tí potom neskrývali svoj obdiv: závidíme vám takéhoto premiéra, hovorili. Mečiar sa vtedy prejavil ako hypnotizér hadov, doslova ich očaril.
Vtedy bola aj celkom iná, dnes už ťažko predstaviteľná situácia, však?
Veď práve. Ján Čarnogurský ako podpredseda vlády, ktorý mal na starostí aj médiá, si predstavoval, že 80 percent slovenskej tlače musí byť katolíckej, lebo predsa 80 percent obyvateľstva je katolíckeho vierovyznania. Ale ani tých zvyšných 20 percent vraj nemá právo urážať katolícku cirkev. A o tom, čo je urážka a čo výhrada, bude rozhodovať cirkev, nie súd.
Obávali ste sa ďalšieho vývoja?
Samozrejme, veď nikto nevedel, ako sa skončia voľby: či KDH nezíska tých 80 percent hlasov a či Čarnogurský nebude predsedom vlády, ktorá takýto systém presadí. Nuž a Mečiar bol vtedy predstaviteľom opačného názoru. V Modre na spomínanej tlačovke napríklad vyhlásil: Keď prvý novinár bude vyhodený z politických dôvodov, zdvihnem pluky a na ich čele pôjdem brániť slobodu tlače. Bum! My by sme ho na rukách boli nosili. V druhom a najmä treťom „pontifikáte“ však už bol iný.
Lebo v jej redakcii som mal vtedy plno kamarátov a známych, ktorí mi držali flek. A Národná obroda sa čoskoro stala opozičným denníkom.
Aby ho o niekoľko rokov neskôr kúpil Alexander Rezeš a pretvoril na svoj obraz.
Vtedy som letel z novín druhý raz v živote. Vzápätí mi však ponúkli prácu šéfredaktori Sme i Pravdy. Pretože Karol Ježík bol o pol hodiny rýchlejší ako Pavol Minárik, začal som najskôr v Sme, ale už čoskoro som prevesloval do Pravdy, kde mi umožnili vystupovať s mojimi fejtónčekmi častejšie. To sa písal január 1997 a ja som už bol dôchodca.
Komentáre
