Parlamentný kuriér; 196,197/2011; 20/07/2011; Ernest Weidler
O čom? O potrebe vyučovania krasopisu na školách O význame spoločenských vied v dnešnej dobe O systéme, ktorý máločo uľahčuje slovenskému ľudu O charakternom ministrovi kultúry Chudíkovi O domoch kultúry, ktoré sa menia na ruiny O tom, ako sa pasujú na podmienky v USA presťahovaní Slováci O dcére MM, ktorá sa odsťahovala zo SR kvôli závisti O génioch priemernosti v RTVS O amerických protiváhach k banalitám
Viacerí ľudia, najmä z intelektuálneho prostredia, ma v poslednom čase viackrát prekvapili, keď sa ma opýtali, či majú v blízkej budúcnosti vzhľadom na súčasný vývoj vo verejnom živote vôbec ešte svoje miesto spoločenské vedy. Či má zmysel, aby ich mladí ľudia študovali. A či sa teda majú vôbec prednášať na univerzitách.
Nemôžem povedať, že je to otázka a téma neaktuálna, ale predsa len ste ma trošku ňou zaskočili, pretože o týchto snahách alebo tendenciách neviem. Ale pravdepodobne ste si to len tak nevymysleli, alebo sa to tým, čo sa vás na to pýtali, neprisnilo. Asi to pociťujú na základe nejakých signálov, povedzme na základe toho, aký počet študentov sa hlási či nehlási na tieto študijné smery. Ja si však neviem predstaviť, že by sa na univerzitách alebo vôbec na vysokých školách prednášali už len predmety technického smeru, a nie aj spoločenské vedy, ktoré sa zaoberajú napríklad jazykom alebo históriou. Nedá sa povedať, že by nebol dôvod sa nad tým pozastaviť, lebo zrejme sú tu signály, ktoré túto otázkou provokujú. Napríklad dosť nástojčivá je otázka, do akej miery sú akceptované v politickom prostredí kultúrne potreby ľudí, a do akej miery sa vôbec staráme o kultúru, či, ak by sme to povedali priamo rezortne, je tu ministerstvo kultúry na to, aby naozaj len rozdeľovalo kdesi akési peniaze, alebo aj na to, aby hľadelo, či skutočne majú ľudia k dispozícii nejaké kultúrne vyžitie a či je dostatok časopisov, publikácií alebo kníh, ktoré zdvíhajú duchovnú úroveň človeka. Skrátka, je živá otázka, či tento rezort má niečo spoločné so svojim pomenovaním. Ale čosi podobné platí aj o vzdelaní, a to počnúc základným vzdelaním, ktoré by malo dbať na to, aby sa človek kultúrne pozdvihoval už od prvých rôčkov školopovinnosti. Už sa, napríklad, považuje pomaly za zbytočné ovládať krasopis, ktorý sme my ešte v škole mali, a ja som sa s ním trápil už ako prváčik, čo bolo ešte v roku 1949. To je tak dávno, že už sa skoro až hanbím spomínať na to, čo bolo kedysi. Samozrejme, nejde o nejakú kaligrafiu, teda o úhľadné písmo. Ide o to, či sa ešte vôbec učiť ručne písané písmo. Tuším sa nemýlim, ak poviem, že už existujú aj také školy, ktoré experimentálne alebo programovo prestávajú učiť písané písmo a učia len tzv. paličkové, čo je vlastne písmo strojové. Veď načo ešte písať rukou, hovoria niektorí, keď na všetko máme klávesnice internetu a mobily, takže naozaj takmer nepotrebujeme ruku, aby sme ňou písali – až sa niekedy čudujem, že sa ešte niektorí ľudia, hlavne technického zamerania, vedia vlastnoručne podpísať. Pritom sú medzi nami ľudia, ktorí vedia tzv. viazaným písmom zaznamenať jediné: a to je silou-mocou nacvičený nejaký naozaj svoj vlastnoručný podpis. Horšia vec je – ostanem v tejto zásuvke -, ako sa dbá alebo skôr nedbá povedzme na jazyk. Ja nie som naozaj nejaký purista, a nikdy som ani nebol, naopak, vždy mi naháňali strach ľudia, ktorí dbali na to, aby sme nepoužívali nijaké cudzie a prevzaté výrazy, aby sa v škole a v médiách používala len ľubozvučná slovenčina, takže pochybujem, že by ma niekto označil za nejakého hej slováka, ale mrzí ma a trápi ma, ba dokonca občas vo mne vyvoláva obavy to, že už nielen v rozličných bulvárnych periodikách, nielen v komerčných rádiách a televíziách, ale aj vo verejnoprávnych inštitúciách počujeme slovenčinu, ktorá sa len veľmi zďaleka blíži k spisovnému jazyku. Ja nechcem povedať Stopnime to!, ja nechcem všetkých uväzniť alebo urobiť strašné zmeny, ale naozaj neviem, či je to normálny vývoj, ktorý sa pred nami odohráva a ktorý nebodaj speje k tomu, že náš spisovný jazyk raz zanikne. Veď načo nám ho treba, keď sa aj tak dohovoríme? A preto netreba dbať na slovnú zásobu, na syntax a už vôbec nie na ortoepiu, čiže na správnu a ľubozvučnú výslovnosť, ktorou sa v slovenčine markantne líšime od mnohých iných jazykov. Ja neštudujem to, ako je to v iných európskych, alebo dokonca len slovanských jazykoch, a možnože to speje k tomu, že sa dohovoríme aj nejakou obyčajnou, hoci nie veľmi kultivovanou vetou: „Ja som bol včera mesto a kúpil predajňa jeden chlieb.“ Veď takmer každý pochopí, že ten, čo tak vraví, chcel povedať: Ja som bol včera v meste a kúpil som v predajni chlieb. Dá sa hovoriť aj pokrivene a hrboľato, veď aj zmysel takej vety sa dá pri pozornom počúvaní vybadať, takčo tam dbať ešte na výslovnosť a na správny slovosled a na východisko a jadro výpovede, čo sme sa kedysi učili. Priznám sa, ja som slovenčinár, hoci nie taký, že by som všetko vedel a pojedol všetku múdrosť sveta, pretože veľa toho na druhej strane zasa neviem a takmer denne mám v rukách rozličné slovníky a príručky, pretože nechcem to, čo som sa naučil, zabudnúť a nechcem zostať na úrovni človeka, ktorému budú niečo vyčítať: „Ty, učiteľ slovenčiny – a nevieš to a tamto!“ Týmto predsa len trochu popieram pochybnosti ľudí, o ktorých ste hovorili a ktorí spochybňujú potrebu netechnických vied ešte aj dnes. Myslím, že po veľmi dlhom čase – ktovie, akom dlhom – možno nebude príliš dôležité sa zaoberať spoločensko-vednými predmetmi, pretože naozaj všeličo takúto situáciu naznačuje. Ale zatiaľ si skôr myslím, aj keď nemusím mať celkom pravdu, že by sme mali podporiť práve to, čo je vo všeobecnej kríze, čo už akosi hoci len na jednu nohu kríva, aby sme nestratili to, o čo sa tak strašne bijú národniari, teda svoj jazyk, ktorý je dôležitým prvkom nášho povedomia, a s ním aj svoju históriu, ktorá nás dodnes obohacuje, pričom ju oni sami najmenej ovládajú.
Zdá sa, že sa v kultúre a s kultúrou naozaj dosť potácame. Hádam najlepší slovenský sochár 74-ročný Jozef Jankovič, ktorému už v našom vyspelom kapitalizme zničili niekoľko sôch, len aby mohli rozšíriť plochu pred supermarketom LidI, povedal: „Na také hlúposti, ako sú objednávky na sochy pre náš verejný priestor, pre záhrady, pre parky, pre nábrežia atď., nemajú politici čas. Nezaujíma ich to a asi ani nebude.“ Ďalej hovorí: „V spoločnosti, postavenej na idei, že maximalizácia zisku je jediný cieľ, ktorý treba sledovať, kde ľudia uvažujú už iba ekonomicky, teda počtársky, a kde vládne chamtivosť, robiť umenie najmä vo verejnom priestore sa považuje za čistú stratu.“ Je to trochu dlhý citát, ale ešte poviem z Jankoviča zo dve vety: „Neverím, že by ešte nejaká politická strana vygenerovala zo svojho stredu niekoho, kto by mal vysokú kultúrnu úroveň. Politici sa stále iba vyhovárajú na to, že všetko vyrieši trh, a že sa nájdu bohatí sponzori – lenže sponzori sú takisto ľudia na rôznej kultúrnej úrovni. Pár ľudí nestačí na to, aby boli zaplnené hlboké medzery, aké tu máme.“ Jankovič zažil situáciu, ktorá ho ako veľmi dobrého umelca musela zdrviť. Samozrejme, komunisti sa veľmi usilovali, aby podriadili všetko vtedajším vládnucim ideologickým požiadavkám na umenie, a teda tiež ho obmedzovali, ale je takmer neuveriteľné, že ho oveľa viac postihuje dnešná doba, toto dvadsaťročie, keď sa ničia sochy skutočných umelcov: niektorí – zrejme developeri – normálne rozbíjajú jeho pozoruhodné diela, pričom Slováci majú uchvacujúcich výtvorov strašne málo, takže neviem, čo tu v budúcnosti zostane.
Nie je aj toto príklad biedy v našej kultúre?
To je, samozrejme, markantný príklad. A dôkaz o tom, čo podopiera túto hrozivú tendenciu v súčasnosti. Ja napokon neviem, ako niekto môže mať – alebo nemať – dobrý pocit z toho, že existuje tu aj nejaká estetika, ktorá ako keby už začala byť niečím zbytočným. Ja si pamätám, keď hovoríme o pánovi Jankovičovi, jeho diela v bratislavských priestoroch, pamätám si ešte, ako som v minulom storočí obdivoval jeho krásne diela v piešťanskom prostredí a aj to, čo ešte donedávna z nich ostalo na niektorých bratislavských plochách, kde sa už nielenže ničí aj tá skromná zeleň, ktorá tam bola a je, ale ešte aj to, čo ju povyšuje a skrášľuje. Ja možno ešte trošičku pritvrdím to, čo ste vy hovorili, ale sa to budem snažiť aj pomenovať. Tí, ktorí nemajú čas, na kultúru, na kultúrnosť, na pozdvihovanie budovania kultivovanosti národa, to sú politici. Tým však väčšinou ani nezíde na um, že človek, ktorý nemá čas na kultúru, je človek nekultúrny. To sa nedá ináč nazvať. Veď pozrite sa, čím sa človek odlišuje od zvieraťa? No, v prvom rade hádam tým, že má nejaký estetický rozmer, že je to kultúrna bytosť, ktorá vie čosi noblesné alebo vznešené vytvoriť, a že je schopný produkovať umenie, chápať ho a akceptovať. Hoci takto kladiem hrádzu medzi človeka a zviera, niekedy mám dojem, že už celkom nebudem mať pravdu, pretože aj môj pes sa niekedy dlhšie zadíva na čosi zaujímavé v prírode, ako človek.
Spomenuli ste ministerstvo kultúry. Akú úlohu toto ministerstvo má mať? V priebehu rokov ministrami boli viacerí ľudia vyslovene kultúrne angažovaní. Bol tam spisovateľ Ivan Hudec, bol tam herec Milan Kňažko, bol tam scenárista Marek Maďarič a ešte pred Kňažkom literárny vedec Rudolf Chmel. Myslíte si, že vyvinuli dostatočné úsilie v prospech kultúrnosti slovenskej spoločnosti?
Problém je niekedy v tom, keď sa zo slušného človeka stane politik. Obávam sa, že aj nejeden slušný, vzdelaný a rozhľadený človek ide do politiky len za vlastným prospechom alebo za uspokojením nejakých svojich mocenských ambícií. Priam sa desím predstavy, že je dosť takých. Ale nepochybujem ani o tom, alebo skôr verím a dúfam, že viacerí sa rozhodnú pre verejnú činnosť naozaj preto, že chcú slúžiť svojmu národu a konkrétne tomu voličovi, ktorému čosi nasľubujú a možno chvíľu to aj trvá, kým sami zbadajú, že je to, k čomu sa v predvolebných rečiach zaviazali, nad ich sily. Proste zistia, že sa zmýlili, pokiaľ ide o verejnú službu. A tak objavili len možnosti, ako máličko obohatiť seba, svoju rodinu, svojich blízkych, ako si nasporiť, ak už nechcem povedať nahrabať, pretože chcem sa vyjadriť ešte jazykom tých slušnejších ľudí, ktorí idú niekedy do politiky. A mnohí z nich v najlepšom prípade rezignujú. V horšom prípade sa prispôsobia tým, ktorí idú do vyšších sfér zo ziskuchtivých a ešte horších dôvodov. Nejeden z nich sa doma pod náporom obvinení z neobratnosti a neschopnosti zarobiť toľko – alebo viac – ako sused nemôže vyhovoriť, lebo doma ich slovo nemá váhu, práve aj preto, lebo sa neuplatnili v zamestnaní, kde sa im doteraz nedarilo. Takže tu, v politike, už sa im musí dariť, lebo už niet nikoho vyššieho, kto by sa mohol ešte viac kamsi hore vyšvihnúť. Veď oni sú zákonodarný zbor a oni určujú, čo tu bude a ako tu bude. To je ten horší prípad. Ale nemyslím si, že je nejaký raritný, nejaký zriedkavý. Ja si pamätám Milana Kňažka spred tridsiatich, štyridsiatich rokov, pamätám si Mikuláša Dzurindu povedzme spred x-rokov, a viem aj to, akým bol významným právnikom v oblasti trestného práva Ivan Gašparovič. Viem o mnohých politikoch v dávnejších časoch, pretože som sa, bohužiaľ alebo chvalabohu -, pohyboval medzi verejne činnými ľuďmi a kontaktoval som sa s rôznymi osobnosťami vyššieho rangu, keď som vysielal politický kabaret, alebo kabarety vôbec, a viem, čo sa z človeka, ktorý sa vyznačoval vľúdnosťou, rozhľadenosťou a charakternosťou, môže všeličo v politickom prostredí za tie roky stať. Ja tu nechcem nikoho menovať, len som spomenul celkom náhodne tri mená, o ktorých viem, akí to boli ľudia. Netrúfam si ich už dnes charakterizovať, i keď o niektorých z nich by som vedel povedať aj všeličo konkrétnejšie. Skrátka, ja by som nešiel do politiky najmä preto, že chcem robiť niečo, čomu aspoň trošku rozumiem – a preto zostávam v okruhu toho, čo som vyštudoval, alebo v čom mám najväčšie skúsenosti. Ale nešiel by som do nej ani preto, že mám – na môj dušu – obavy, aby sa zo mňa nestalo to, čo vídame u mnohých tých, ktorých zdeformovala politika.
Tlak prostredia, v ktorom politici žijú, je neraz naozaj nesmierny. Ani nemusí byť priamy, akože povedia jeden politik druhému: Poď, ideme kradnúť! Ale tým, čo rad-radom robia, ako sa správajú – inak, než sa správali predtým, než sa stali politikmi -, to vytvára atmosféru veľmi negatívnu, v ktorej sa potláča v ľudbch zmysel pre hodnoty. Je predsa nemožné, aby povedzme spomínané ministerstvo kultúry za tých 20 rokov od novembra 89 nevytvorilo niečo, o čom by obyvatelia s potešením hovorili, napríklad o nábreží pri Dunaji, kde by stálo vedľa seba 20 sôch a kde by sa veľmi príjemne sedelo.
Jedným z najhorších vplyvov na zdravie človeka je momentálne stres, to vám potvrdia mnohí odborníci i ľudia, ktorí to skúsili na vlastnej koži, teda na vlastnom zdraví. A rovnako viem, aké je dneska náročné doštudovať, uchytiť sa v zamestnaní a mať v ňom vplyv, ktorý zodpovedá vzdelaniu, znalostiam a osobným schopnostiam, a napokon zarobiť tak, aby sa dalo z toho slušne žiť. A takisto nie v poslednom rade si toto svoje miesto aj udržať – dôsledkom všetkých týchto hryzovísk je stres a sotvakto o tom pochybuje, že to všetko je za cenu ohrozenia zdravia a života. No čo už zmeníme na tomto našom krvopotne vybojovanom kapitalizme? Ten princíp, ten systém, ktorý sa tu za 20 rokov udomácnil, proste nikto nezmení a nechce zmeniť. Ale ak sa nezmení, ako sa dá uľahčiť slovenským ľudom? Ak, tak len tým, že budú, preboha, aspoň trochu relaxovať. A čo konkrétne môže upokojiť pocity, a teda nervový systém človeka a jeho celkové psychické založenie, ako keď si môže s deťmi aspoň vyjsť do lesa, alebo si sadnúť na lavičku a vynadívať sa na krásny park, kde je navyše povedzme aj umenie, teda sochy, kde si môže vypočuť peknú hudbu, začítať sa do krásnej literatúry, ktorá sa nezameriava len na najbulvárnejšie tendencie a postupy s úmyslom čo najviac útočiť na ľudské pudy. Kultúra a v nej umenie sú tu na to -ja to tiež asi najpresnejšie nepomenujem, ale veď ani neviem, či to niekto pomenoval -, aby nás udržali pri dobrom zdraví, aby nám udržali pohromade všetky zmysly a aby sa z nás nestali roboty, ktoré nás možno skôr či neskôr nahradia. Pretože občas ma prepadne otázka: či nimi zakrátko naozaj nebudeme.
Skutočne ma trápi otázka, prečo za dve desaťročia, ktoré boli plné rôznych aktivít, ani jeden minister kultúry nedokázal dať kultúre nie že oficiálne, ale – povedal by som – tak akosi ľudsky ten priestor, ktorý národné spoločenstvo potrebuje. A nie že by sme v našej histórii nemali nijaké zvučné príklady. Máme – aj keď ani jeden z nich nebol ministrom, veď Slováci ako takí boli až do roku 1918 viac či menej utláčaní a ubíjaní. A predsa sa povedzme Štúrovci prezentovali nielen svojou poéziou, ale ajveľmi potrebnými reflexiami a úžasne dôležitou osvetovou činnosťou. Myslím, že slovenskému národu dávali práve to, čo mu majú dávať ministri kultúry.
Ako ste tých ministrov vymenovávali, naozaj to boli básnici, spisovatelia, herci atď., teda väčšinou umelci, ktorí rozumeli svojej práci a dobre sa vyznali vo svojom druhu umenia. Takže sa skutočne nedá povedať, že by ministrami kultúry, čo mi pamäť siaha, boli ľudia, ktorí boli natoľko zlí vo svojom odbore, že by museli ísť za ministra, aby sa aspoň niekde uplatnili. A predsa si ako členovia vlády vyberali z kultúry do svojej agendy a do okruhu svojej činnosti len to, čo by som nazval zlatou strednou cestou, teda nikdy nie platinovou, lebo tá je najťažšia a najtŕnistejšia a tú si nezvolil nikto z nich, pretože vždy bola a je najťažšia. Rozhodne nestačí udržiavať kultúru v tom stave, v akom bola, keď ju nový minister prebral, lebo potom sa úroveň kultúrnych aktivít nehýbe z miesta – posúva sa skôr dozadu, než dopredu. A nikto, samozrejme, nepovie, že to pre slovenskú kultivovanosť stačí. Ak bola jedna výnimka, tak to bol osvietený duch, skvelý človek a charakterná osobnosť Ladislav Chudík, ktorý však práve preto bol ministrom len niekoľko dní alebo týždňov…
… od decembra 1989 do marca 1990…
… lebo na neobyčajné výkony, ktoré by si bol rezort vyžadoval, už zrejme nemal dosť síl. Ja nesúhlasím s tým, že to bolo – ako sa vravelo – len zo zdravotných dôvodov. To nie. Chudík jednoducho zistil – pretože je to človek charakterný -, že to, čo treba urobiť, alebo čo budú od neho chcieť, aby urobil, by asi urobiť nedokázal, že je to nad jeho sily a že by to bolo proti jeho mysli a proti jeho povahe, a najmä proti jeho charakteru. A už vonkoncom zrejme nechcel urobiť niečo polovičné, alebo dokonca zlé. To si nevymýšľam, to viem, že je to tak. A mnohí iní, než sa stihnú rozhľadieť po svojom úrade a po povinnostiach, ktoré na nich čakajú, z hodiny na hodinu sa stanú pokrytcami. Prvé, čo si uvedomia, je, že už môžu chodiť každý deň v obleku, v kravate a v bielej košeli, hoci každý z nich hovorí: Bože, aké je to nepríjemné, ja by som radšej zostal v tej mojej bunde a v mikine! Ale kdeže, to je u nich viac ako občiansky preukaz, že zrazu môžu chodiť takto vyobliekaní, a že už majú hovorcu – to všetko je pre nich dôležitejšie, než výsledky práce, ktorú majú vykonať. Minister kultúry je, bohužiaľ – nech ma opraví ktokoľvek, kto má jasné dôkazy, že sa mýlim – len úradníčina. Ja viem, že minister kultúry nepôjde sám osobne stavať sochy, vysádzať trávniky, organizovať hudobné festivaly atď., ale má im dávať priestor, a nie iba jednorazovo, nie preto, aby sa kdesi ukázal, ako slávnostne strihá pásku a v tom skamenenom momente sa nechá fotografovať zo všetkých strán, že bol pri tom a že je to hlavne jeho zásluha. Už málokedy pochopí, a my si to uvedomujeme, žiaľ, až s veľkým oneskorením, čo všetko neurobil ten či onen minister, hoci to urobiť mal. Napríklad, prečo sa domy kultúry u nás menia na ruiny, prečo chátrajú, prečo sa už aj butiky sťahujú z nich preč, čiže: prečo nemáme na to, aby kultúra tu i tam existovala, aby sa tam naozaj dialo niečo iné, než len sem-tam nejaká diskotéka a aby všetko neobsadzovali predovšetkým všelijakí developeri a ja neviem kto, a aby sa to dokonca nebúralo. No nech mi povie niekto, či sa mýlim, keď takto hovorím o domoch kultúry, čo boli jediné, niekedy potemkinovské, ale predsa len bašty, kde sa dalo povedať: Áno, tu sa občas deje niečo, čo možno nazvať kultúrou, tu sú výstavy, tu sú hudobné vystúpenia, tu minule vystúpil detský tanečný súbor atď. Takéto využitie priestorov je dnes už skoro rarita a povedal by som: Len také čosi horko-ťažko chcené, skoro viac nechcené, sa musí presadiť vo všetkých kútoch Slovenska. A pritom si musíme stále opakovať: Len človek kultúrne orientovaný, kultivovaný a všestranne rozhľadený môže pochopiť, že to, čo počuje pred voľbami, musí identifikovať úplne jasne, či to má reálnu šancu, aby sa to aj uskutočnilo. Bežný občan si musí uvedomiť, že tohto človeka musí počúvať veľmi opatrne, lebo to, čo mu predkladá, sú samé typické medové motúzy, ktorým nemôže, ba priamo nesmie uveriť. Lebo musí v celej šírke spoznať tých, ktorí ho oslovujú, a musí vedieť, že takto hovoria tí a tí… A musí si pomyslieť: tomuto ja neverím. Lebo keď sme ľahkomyseľní a neopatrní, sklameme sa a potom už len nadávame po krčmách, že ten či onen je zle zvolený, a odsúvame nabok, že ani ja som ho neodhadol a mal som odhadnúť. Nie je také ťažké domyslieť sa, že ten a ten človek je klamár, že je to populista, že je to dokonca blázon – a je tu len preto, lebo som ho volil aj ja, alebo som nevolil toho, koho som mal, lebo som nerozumel nikomu z nich a nevedel som si dešifrovať jeho argumenty, lebo som nebol schopný pochopiť to, čo do mňa hustil, a to hlavne preto, lebo nie som na to dostatočne kultúrne vzdelaný. Ak sa ešte na chvíľu vrátim k tomu, prečo sa pán Chudík vzdal svojho postu na ministerstve, tak možno preto, lebo veľmi rýchlo zistil, aké bude mať možnosti vykonať niečo užitočné. Alebo práve, aké nebude mať. Možno bol to práve on, čo si uvedomoval pravú tvár svojho rezortu – na rozdiel od mnohých iných, ktorí prišli po ňom a nerobili si veľké starosti s tým, že nie sú naporúdzi podmienky na podporu niečoho tvorivého a originálneho, čo kultúra zvlášť potrebuje. Proste, nikto, podľa mňa, nemá na to, aby urobil v kultúre niečo pôsobivé alebo dokonca monumentálne, veď na to nestačí len samotný minister kultúry, ani keď sa rozhýbe s celým svojím aparátom. To musí chcieť celá vláda, ba by som povedal, že to musí chcieť celý národ, ktorý však už pomaly ani nevie, či to má chcieť a čo má chcieť.
Boli ste v poslednom čase viackrát dlhšie v zahraničí. Čo ste tam, kde ste boli, všetko zažili a čo vás nútilo zamyslieť sa nad našou domácou problematikou?
Samozrejme, obmedzený čas, ktorý som tam bol, do istej miery znižuje moju kompetenciu nejako klasifikovať to, čo som tam videl alebo pobadal.. Ak viem posúdiť to, čo sa niekde tam v zahraničí deje, tak je to predovšetkým v Česku. Jednak je nám to blízka krajina, a jednak i ja sám mám dosť otvorenú cestu k tamojším informačným zdrojom, najmä preto, že som tam často takpovediac pracovne. Pointa je v tom, čo mi nedávno povedal jeden múdry človek: Česi sa už od nás naučili všeličo zlé. Ale práve preto skôr by som sa pozastavil pri mojej nedávnej návšteve zámoria, kde som mal sériu vystúpení v Kanade a v Spojených štátoch amerických pre našich krajanov – a tam mi veľa dali rozhovory s nimi. To, čo si na nich veľmi vážim a čo by som rád dajako preniesol aj medzi našich ľudí tu na Slovensku, je ich odvaha vojsť do takéhoto úplne cudzieho prostredia v Severnej Amerike, kde teraz už roky alebo aj desaťročia žijú a pasovať sa s tamojšími podmienkami, pretože tá ekonomická situácia, ktorú poznačila na ich pomery nečakaná kríza, pre mnohých nie je ľahká. To, čo pociťujeme my ako krízu, je, podľa mňa, veľmi mierne oproti tomu, čo je tam. Teda najmä tam, kde bývajú naši krajania. Iste aj preto, že my sme známi ako stavbársky národ, sa mnohí Slováci živia rôznymi stavebníckymi činnosťami – alebo som len ja náhodou natrafil na takýchto krajanov, čo pracovali a dodnes tam ešte pracujú v tejto oblasti. Mnohí sa napríklad živili tým, že skupovali staršie stavebné objekty, opravovali ich, vynovovali ich, reštaurovali a potom predávali, čo celkom slušne vynášalo a bola to, ako mi vraveli, veľmi zaujímavá práca, ale len do chvíle, kým neskrachovali desiatky bánk. To zasa spôsobilo, že neboli úvery pre tých, čo by si chceli kúpiť nové byty, a tak sa dôsledky krízy reťazili až po týchto našich krajanov. K ich cti treba povedať, že sa bijú s tamojšími sťaženými podmienkami a že si našli spôsob, ako ich čo najúčinnejšie prekonávať. Samozrejme, že sa im žije menej ľahko, ako kedysi, lebo mnohí už pracujú aj cez soboty a dokonca i nedele. Keď som sa zobudil ráno a moji hostitelia už neboli doma, hoci bola nedeľa, tak som pochopil, že išli pracovať. Musím však zdôrazniť, čo u nás doma ešte nie všetci pochopili, že v Amerike sa žije ináč, podľa inej filozofie, než je naša myšlienková báza na našom malom Slovensku. Amerika je síce obrovská, veď rozloha USA je takmer 10 miliónov km2, ale pre nich aj tak nie je veľkým problémom, aby si – keď sa im prestane dariť na Východnom pobreží – nezobrali tých svojich sedem sliviek a aby nešli za prácou na Západné pobrežie, čo je nejakých 4 až 5tisíc km. A tam dostanú bytík, kde je už vybavená kuchyňa, a v pomerne krátkom čase majú na to, aby začali úver splácať. Slováci si v Amerike vybudujú pekný dvojposchodový dom, kde už majú toľko nábytku, že sa to nedá ani presťahovať. Vybudovali si záhradku a bazénik, ktorý doma nikdy nemali, majú tam krásne obrovské priestory, majú tam v celom Toronte, vo Vancouveri, prosto v každom meste, kde som bol, prírodu, takže tam kade-tade po meste behajú veveričky. To je iný pocit, ako na spriemyselnenom Slovensku. Takže moje zážitky mi boli pohnútkou k tomu, aby som preniesol na Slovensko čo najviac skúsenosti amerických a kanadských Slovákov, ktorí zakúsili, čo je to naozaj práca, ktorí sa naučili racionálnemu vzťahu k práci, ktorí sa naučili ústretovému vzťahu k ľuďom, teda k istým korekciám medziľudských vzťahov, a najmä k vzájomnej pomoci. A ktorí sa zomkli viac, než mnohí iní. Badal som u nich úctu jedných k druhým, hoci, samozrejme, nechcem to veľmi zovšeobecňovať, a najmä nie preceňovať. Ale naozaj chcem potvrdiť, že moja dcéra sa za more vysťahovala zo Slovenska preto, lebo jej nevyhovovalo to večné ohováranie a tá závisť, ktoré ju tu obklopovali. Ja nehovorím, že je to čisto slovenská špecialita, ale my jej stále verne slúžime. A boli tu ešte mnohé iné aspekty, ktoré jej nevoňali. Pritom niektorí Slováci ešte nie sú tam ani 10 rokov a vidno, že sa už domestikovali a že si teda na nové pomery a na kvalitnejšie uplatňovanie ľudských vlastností naozaj navykli. No a čo by som ešte preniesol k nám, to sú tamojšie široké priestory, tá nekonečná možnosť osídľovania amerického kontinentu: donekonečna sa tam bude dať chodiť, a stále tam nájdeme neobsadené rozľahlé šíravy. Tam, ked sa o niečom povedalo, že je to na skok alebo že je to tuto za rohom, tak to znamenalo minimálne 20 minút autom, pretože tam sa vôbec nechodí peši. A ešte by som dodal niečo iné, ale veľ-mi dôležité: mali by sme tam chodiť aj preto, aby sme sa tam učili vzťahu k životu. Hoci ani tam nie je vždy ideálny a pre nás lákavý, ale predsa len má mnohé pozitívne parametre. Môj dlhoročný kolega, šikovný človek a spolupracovník v mojich programoch spred mnohých rokov, geniálny muzikant Peter Breiner, odišiel odtiaľto v roku 1992 do Toronta. Z Kanady sa potom presťahoval do New Yorku, kde už žije nejakých 4 – 5 rokov, a mám dojem, že len preto, lebo – ako tvrdí – keď išiel z Bratislavy do Toronta, tak ani náhodou netušil, čo sa tam časom ešte viac rozvinulo, než o tom vedel predtým: že v Kanade je väčší socializmus než bol u nás, a to je naozaj hrozné. Želám všetkým našim ľuďom, aby sa dokázali pobiť so životom, a nielen vtedy, keď sú nútení žiť v zahraničí, ale aby sa aj u nás doma naučili niečomu takému, ako je cieľavedomosť, ktorá je u Petra Breinera evidentná. A tak sa aj naučil presadiť sa ako hudobný skladateľ, aranžér a dirigent v niekoľkomiliónovom meste, kde sú podobných výborných hudobníkov státisíce a on sa aj v takej náročnej konkurencii vedel uplatniť. To je pre mňa obdivuhodné. Ja len dúfam, že takých Slovákov, ako je on, máme viac. Viem, aj on sa dá odradiť, resp. nevedel, čo mal robiť, lebo najprv chcel ísť na Nový Zéland, ale odtiaľ mu odpísali, že majú hudobných skladateľov dosť. On sa však nevzdal. Zaujímavé, že mu to nepovedali v Severnej Amerike, a tak išiel najprv do Kanady, a teraz je v New Yorku. Hymny desiatok štátov zo všetkých kontinentov počúvajú v jeho aranžmáne všetky štáty sveta. Je to človek, ktorý vie, čo chce, ktorý má tú správnu bezočivosť, a ktorý možno ani nepozná pojem skromnosť. Ale je to všetko v súlade s jeho záujmami, aby zužitkoval to, čo vie, a aby robil to, čo si myslí, že vie lepšie, ako mnohí iní. Hoci to, čo robí, nerobí na úkor iných.
Vznik spoločného verejnoprávneho média RTVS – slovenského rozhlasu a televízie – nevyvolal síce taký rozruch, aký mnohí čakali, pretože väčšina ľudí dnes zrejme veľmi neverí, že práve taký nemotorný kolos prinesie nejakú výraznú zmenu v oboch tradičných inštitúciách. Ale predsa len – vás osobne, ako niekdajšieho dlhoročného rozhlasového pracovníka a televízneho autora, podnietil k nejakým hlbším úvahám o novej etape verejnoprávnych elektronických médií? Zlepší sa v nich niečo tak kardinálne, že sa ľudia potešia?
Viete, moja mama, ktorá má 92 rokov, keď vyjde z domu – a žije tu už skoro celý život, i keď pochádza z Prešova -, nepoznáva to tu, lebo tak rýchlo nám rastú mrakodrapy okolo nás a v nich predajne, obchody i služby. A keď sa tak obzrie a vidí všetko dookola, tak hovorí: Toto už je celkom niečo iné, ako kedysi. A ja jej hovorím: Vojdi dovnútra a zistíš, že ľudia zostali rovnakí. Neviem, či je to vždy zlé, alebo dobré, ale ak to chcem nejako obrátiť či použiť vo veľmi stručnej odpovedi na vašu otázku, tak tvrdím: Nech vznikne akýkoľvek kolos, sú tam stále tí istí ľudia, stále tí istí pracovníci, ktorí doteraz nič nevedeli a ktorých ktosi nazval géniami priemernosti. Samozrejme, preboha, nemôžem a nechcem to zovšeobecniť, ale takých ľudí, ktorí určujú chod týchto, i paralelných či podobných ustanovizní, je tam neúrekom. To sú veľmi známi ľudia, ktorí často vystupujú navonok a ktorí zastávajú významné posty, a nie týždeň, ani dva alebo tri, ale odvtedy, čo tieto inštitúcie, ktoré dnes tvoria spoločné médium, existujú. Nech mi je prepáčené, ja tomuto spojeniu rozhlasu a televízie nerozumiem. Ak sa ušetrili nejaké peniaze tým, že sa zmenšil objem vynaložených financií o platy pre nejakých zbytočných riaditeľov, tak dobre, ale aj tak to nikdy nebudú tie milióny, ktoré potrebujeme na to, aby v mediálnej oblasti vzniklo niečo kvalitné, a aby tam boli tí ľudia, ktorých naozaj treba zaplatiť. Takže ja neverím tomu, že takéto zmeny boli určujúce na to, aby sa čosi zmenilo v kvalite vysielaných programov, ale dokonca ani v kvantite, hoci aspoň v tomto sme boli majstri, že sme v rámci množstva vysielaných hodín vedeli vychrliť naozaj všeličo. Stále ma nikto nepresvedčil o tom, že Slovenská televízia je schopná zmŕtvychvstania. Ja nechcem, aby konkurovala komerčným televíziám, o čo sa, mám dojem, ešte sem-tam stále usiluje. Ja chcem, aby bola naozaj alternatívou pre ľudí, ktorí ešte stále bažia po kultúre a po zaujímavých úvahách, a nie po senzáciách, hlúpostiach a prízemnostiach. Ani jedna z tých dvoch inštitúcií ma nepresvedčila, že ich šéfovia robia niečo proti tomu, aby sme nežili v ére povrchnosti. Dokonca by som povedal, že z dôvodu neschopnosti a nechutí venovať hlbšiu pozornosť vytváraniu nejakých hodnôt, ktoré stoja za povšimnutie, považujú za potupné, aby ich niekto vzhľadom na ich výkony a postavenie označoval za vedúcich. Všetci sú jednoducho manažéri. Prinajmenšom si tento titul prisvojili alebo si ho dali naordinovať. Iste je pre nich veľmi dôležitá snaha presvedčiť verejnosť o tom, že slovenská pospolitosť nepotrebuje ani jednu operu ročne, ani jeden džezový koncert aspoň raz za pol roka. Ľudia sú vraj naučení na stupídnosti, ktoré sa len tak valia, a preto sa usilovať o niečo iné je bláznovstvo. Videl som dosť prázdnych hlupstiev aj v Amerike, ale tam – pozor! – tam je, samozrejme, iná krajina, aj iná ekonomika a tam majú diváci k dispozícii aj iné záležitosti: tam sú k banalitám aj protiváhy, a verejnosť má storaké požiadavky. A čo je dôležité, viaceré médiá im mnohé nároky aj splnia. Takže, keď si to vezmeme zblízka, tak sa naozaj môžeme opýtať, načo vznikol tento kolos RTVS, ak nemá byť ekonomicky silnejší, než boli jeho predchodkyne. Čert vezmi reklamy, ak ich je málo, veď sú aj iné finančné zdroje, ale to nie je moja, ani vaša úloha, aby sme vymýšľali, kde ich nájsť. Na to hádam platíme dosť štátnym zamestnancom, aby to riešili. Prečo teda musia či už programoví, či technickí pracovníci, kameramani a zvukári utekať do komerčných televízií, kde možno s chuťou, možno s radosťou a možno len kvôli tým peniazom robia to, čo musia, aby naozaj na úrovni uživili rodinu, a aby žili tak, ako sa patrí? Prečo to nie je schopná verejnoprávna inštitúcia? Ja viem, že tieto inštitúcie existujú spojené aj v iných krajinách, ale pozor, to spojenie nie je vždy také, aké je tu. Tam sú menšie alebo väčšie prieniky z jedného média do druhého a nikdy to nie je také nedomyslené, ako u nás. Mal som možnosť rozprávať sa nedávno s istým manažérom v televízii, a keď som sa ho pýtal ešte pred spojením oboch médií, aké nové alebo zmenené úlohy chcú dať tým ich dramaturgom, aby obohatili program, povedal mi: Ja tu v STV nemám dramaturgov. Pardon, aby som nezavádzal alebo neskresloval, hovorím o veciach, ktoré sú najmenej 3 mesiace staré, takže možno aj nastal principiálny zvrat a dnes je to všetko úplne inakšie, ale ešte pred krátkym časom v STV neexistoval jediný dramaturg. Tak potom čo chceme? Kto má tvoriť tie programy? Naozaj nám ide o to, aby sme presvedčili ľudí, že pod ťarchou toho balastu, toho bahna, toho nevkusu, ktorý sa na nás valí z komerčných televízií – tie však na to majú právo, lebo nežijú priamočiaro z našich peňazí, a keď neporušujú zákon, tak nech si vysielajú, čo chcú? Naozaj chceme to, aby sa z programových jalovostí stala norma? A aby bolo doslova smiešne, keď niekto zarecituje v televízii báseň, alebo aby bolo nedôstojné, keď sa zjaví na obrazovke symfonický orchester, alebo keď sa poprechádza kamera STV po nejakej zaujímavej výstave? Nie však len v desaťsekundových spravodajských šotoch, ale v programoch cieľavedome premyslených a esteticky pôsobiacich? Môžeme si vybrať akékoľvek iné sféry umenia, lenže televízia má aspoň zatiaľ – veľkú moc, pokiaľ ide o jej účinnosť na divákov. Ale, bohužiaľ, pokiaľ nám neponúka ešte ako-tak stráviteľné záležitosti z archívu, hoci ani tie tiež neboli všetko klenoty, tak v podstate nemá čo vysielať také, čo by sme my vedeli o 20 rokov predstaviť ako skvosty z archívu.
Paradoxne strašne veľa týchto problémov sa v STV začalo kopiť práve vtedy, keď nastúpil za riaditeľa muž, z ktorého urobili po rokoch hviezdu a trúfalo – ale, podľa mňa bezdôvodne – vyhlásili, že to bol najlepší riaditeľ STV.
A dokonca z neho urobili celoslovenského manažéra roka 2005…
Ale čo Richard Rybníček urobil, že ho niektorí takzvaní mediálni experti vyhlásili div nie za génia? Veď práve naopak – on nahradil ešte posledné zvyšky nejakých pokusov o hodnoty v televíznom programe ďalšími Superstar a podobnými úbohosťami…
Pritom, pokiaľ viem, on bol jediný na celom svete, ktorý na tejto relácii prerobil. To sa nedá ani teoreticky, ale on to dokázal…
A vlastne ešte stále – pre mňa úplne absurdne – vyzdvihujú, kam televíziu doviedol. Ale za svet sa od tých, čo ho chvália, nedozviete, čo významné – zodpovedajúce charakteru verejnoprávnej televízie – vykonal…
Ja vám poviem: NIČ.
A možnosti sú predsa len zaujímavé a pestré. To nie je pravda, že televízia dnes už nič nemôže. Iste je to zložitejšie ako pred rokmi, keďže konkurencia od internetu až po súkromné televízie je dnes naozaj veľká, ale napriek tomu ľudský faktor ešte stále môže obohatiť vysielanie nápadmi a výkonmi, ktoré sa nezvyknú uplatniť v inom mediálnom priestore. Veď rozhlas bol dlho aj za komunizmu uznávaným médiom, najmä preto, že ho chápali ako viac alebo menej dobrého partnera pre mnohých občanov. A je trestuhodné, ako sa väčšina z toho rozplynula.
Nečudujte sa, veď viete, že momentálne žijeme v dobe, keď nie je prioritná kultúra a to, čo sa deje v kultúre. Dnes nevyjde národ do ulíc, aby sa domáhal vysielania zábavy na úrovni, teda aby tam nešli len hlúposti. Alebo sa nestane, aby v rozhlase či televízii pracovali len kvalifikovaní a naozaj erudovaní ľudia, ktorí budú schopní vytvárať aj kvalitné, aj príťažlivé literárne alebo dramatické programy. A to kedysi aspoň sčasti bolo. Opäť pripomeniem známe a aj v Česku hojne a s uznaním sledované bratislavské televízne pondelkové inscenácie, ktoré po Novembri 1989 postupne a v podstate dosť rýchlo zanikli, tak, ako zmizla takmer celá pôvodná tvorba. To je úloha: dosiahnuť, aby bol každý v rozhlase i televízii správne zaradený a aby bol využitý nie podľa toho, čia kde má koho známeho, ale podľa toho, čo vie robiť. Apropo, ešte raz pripomeniem, že rozhlas bol naozaj často v popredí a bol neraz dokonca príkladom aj pre televíziu. Ešte sa pamätám, a nie je to ani tak dávno, keď televízia nevládala konkurovať rozhlasu v známych silvestrovských zábavných programoch, ktoré získavali pozornosť aj v rámci celého roka: boli najpočúvanejšie a najsledovanejšie. A pritom sa o rozhlase hovorilo, že je to skostnatená inštitúcia. STV nikdy nevedela vytvoriť takú zábavu a na takej úrovni, aby to konkurovalo rozhlasu. To po Novembri všetko šlo nejako do úzadia. Ja pritom nehovorím, preboha živého, že mne by boli nejako zvlášť sympatické takzvané silvestrovské estrády, ale napriek tomu, že celý rok nebolo a nie je nič poriadne, tak na Silvestra si divák sadol a možno z akejsi zotrvačnosti aj teraz si sadne k televízoru a takmer imaginárne alebo fiktívne sa mu prihovorí: Bav nás teraz všetkých! Vytvoriť však úžasný program pre všetky vrstvy obyvateľstva je nemožné, vždy bude niekto nespokojný, a preto Silvester, ani keď je len raz do roka, nie je meradlom zábavy, ani tvorivej potencie tvorcov. Spomínam to len ako jeden príklad. No čo sa dokázalo od nástupu smutne presláveného Richarda Rybníčka, ktorý zrušil kopu programov a protiprávne poprepúšťal kopu zamestnancov, ktorý rozpredal, čo sa dalo, a o ktorého dcérskych eseročkách sa bude dať donekonečna rozprávať, velebiť ich alebo spochybňovať? Výsledky jeho problematických iniciatív radšej ani nespomeniem. Ja viem len to, ako sa urputne snažil, aby nebolo preňho a pre STV záväzné nijaké percento pôvodnej tvorby, ako chodil po parlamente a loboval u komunistov, že ich bude častejšie púšťať na obrazovku, keď budú hlasovať proti tomuto percentu. Aj sa tak napokon stalo. To len pre objasnenie toho, čo urobia z kultúry niektorí manažéri, ako ju vedia sprzniť a znížiť na podnormálnu úroveň. Samozrejme, nechcem, aby sa kultúrne aktivity vrátili na predošlú hladinu, veď žijeme v iných časoch, v inej dobe a hudba, výtvarné umenie, literatúra a všetko sa musí dajako vyvíjať, ale správna nie je ani tá cesta – a v tomto ma nikto nepresvedčí o nejakom mojom omyle -, ktorá je schodnejšia, a ktorá je cestou najmenšieho odporu a prispôsobenia sa tomu najprízemnejšiemu spôsobu vnímania publika. Znamená to podsúvať mu tie najstráviteľnejšie literárne pokusy, ísť naňho hudbou, ktorá pôsobí len na pudy a nikdy nie na hlbšie emócie a na vnímanie kultivovaného človeka. Skrátka, očakávame nie takého ministra kultúry, ktorý to všetko zvrhlé a úpadkové zvráti, to by bolo asi nad sily hociktorého, ale skôr očakávame takých voličov, ktorí budú požadovať takú kultúru, ktorá im poskytne niečo s vyššími hodnotami, ak im teda ešte vôbec niečo náročnejšie vyhovuje.
Mimochodom, nie je vám ľúto, že ste sa nepokúsili vytvoriť svoje vlastné rádio?
To určite nie, pretože ja naozaj nie som človek obchodne a už vôbec nie manažérsky nadaný, a tak by s tým musel prísť niekto iný.
Komentáre
