Režisér a choreograf Kirill Simonov o premiére baletu Spartakus
Príbeh o Spartakovi všetci poznáme z dejín starého Ríma. Aram Chačaturjan svoj balet SPARTAKUS napísal ako symbol propagandy sovietskeho režimu. Režisér a choreograf Kirill Simonov v baletnej inscenácii, ktorá bude mať premiéru v piatok 18. marca v Historickej budove Štátneho divadla Košice, posúva príbeh do dnešných čias. V rozhovore vysvetľuje svoje videnie príbehu o Spartakovi v súvislosti s dnešnými udalosťami vo svete. A prezrádza aj to, čo ho inšpirovalo pri písaní libreta.
- Ako vznikalo vaše videnie príbehu o Spartakovi v známom balete Arama Chačaturjana?
Z historického pohľadu je to známy ruský balet, ktorý bol uvedený v sovietskych časoch. Bol to symbol propagandy totalitného režimu a bol akousi vizitkou Veľkého moskovského divadla, bol to jeden z jeho symbolov, v ktorom sa propagovala sila slobody a revolúcie. Keď som začal na inscenácii pracovať, vedel som, že nechcem vytvoriť akúsi starorímsku story, ale že ho chcem preniesť do súčasného sveta. Lebo aj dnes sa stretávame s množstvom revolučných myšlienok, revolučných tém, ktoré sú stále okolo nás – rozdielnosť vierovyznania, nepochopenie náboženského vyznania, nepochopenie človeka človekom, ktoré vyúsťujú do terorizmu, ktorý nás stále viac a viac obklopuje. Nie je to predstavenie o tom, že sú dobrí a zlí, ale o tom, že každý má istú svoju pravdu, ale problém je v tom, že medzi sebou nevedia komunikovať. Nevedia byť viac tolerantní, viac vnímaví a rôzne náboženstvá a kultúry sa prestávajú globalizovať a čoraz sa od seba vzďaľujú. Je to predstavenie o dvoch mužoch, ktorí zabúdajú na všetko, na svoj národ, na svoju vlasť, a ich jediným cieľom je získať silu moci. Nie sú pre nich dôležité už ani peniaze, ale ich mocenské ambície, ktoré menia ľudí na monštrá.
- Príbeh ste zasadili do zaujímavého priestoru zničeného letiska, postavy vrátane dvoch hlavných mužských hrdinov Spartaka a Crassusa ostávajú zachované…
Východiskovým bodom pre mňa bol pozadie zničeného mesta, v ktorom žilo veľmi veľa ľudí, ktoré bolo plné života, stretnutí, šťastia, cestovania a všetkého ostatného. A toto mesto sa napokon rúca aj so svojim šťastím a bezpečnosťou. Scéna je pre mňa doneckým letiskom na Ukrajine, ktoré už nie je letiskom, ale hrozivým symbolom. Je to miesto, kde bolo množstvo ľudí, kde boli ľudia šťastní, odkiaľ cestovali, kde sa stretávali a to všetko je zničené. Preto práve takáto scéna. Myslím si, že obidvaja hrdinovia majú svoju pravdu a svoje vnímanie slobody. A svoj názor na to, ako má byť usporiadaný svet. Netvrdím, že len jeden je za slobodu a revolúciu, lebo ten druhý môže byť zástancom pokoja. Pritom to vôbec nie je dôležité politicky či ekonomicky, jednoducho, ten jeho pokoj je narušený iným človekom, ktorý má iné myslenie a iné vnímanie toho, ako má svet fungovať.
- Prečo ste si pre svoju druhú spoluprácu s baletom Štátneho divadla Košice vybrali práve Spartaka?
Samotný príbeh Spartaka je v balete symbolický. Lebo rovnako ako vo svetových baletných domoch aj v košickom balete je pestrá zmes interpretov z celého sveta a Európy. V každom balete je to tak, sú tam Rusi, Ukrajinci, Nemci, Američania a všade je to o akomsi zlievaní kultúr. A pritom nie je vôbec dôležité, akú majú národnosť, aké majú vierovyznanie, pretože vytvárajú spoločné dielo. A v tom je tá sila. Hoci v predstavení stoja proti sebe dve strany, v baletnom súbore je veľkým plusom jeho globalizácia, Je to moje druhé stretnutie s týmto súborom a je to pre mňa naozaj nádherná a pozoruhodná spolupráca.
- Aký teda bude Simonovov Spartakus v košickom divadle?
Chcel som vytvoriť predstavenie plné rôznych emócií, nálad. Určite som nechcel vytvoriť akúsi drámu, pretože drám prežívame v živote veľmi veľa. Chcel som tomu dať trochu zábavný nádych. Ale je to veľmi dramatický príbeh, so zložitým pozadím, so zložitými problémami, s revolúciami, terorizmom a inými. A tak sme do toho zasadili aj iróniu. Chcem aby ju divák vnímal, aby si uvedomil. Pretože aj samotná hudba je veľmi výrazná, priam vyzýva k akémusi komiksu na spôsob filmov Tarantina. Je to síce vážne, ale vo svojej podstate je to skôr akási hra.
Svjatoslav Dohovič
Komentáre
