Po úspešných Dialógoch karmelitánok a Ariadne na Naxe je treťou režisérskou zastávkou Lindy Keprtovej v Štátnom divadle Košice baroková opera Alcina od Georga Friedricha Händla. S režisérkou sme hovorili pár dní pred premiérou, ktorá sa uskutoční v piatok 26. februára 2016 o 19:00 v Historickej budove ŠD Košice.
- Podobne ako prvé dve vaše opery v Košiciach, ani Alcina nepatrí medzi operné hity a bežne sa v operných domoch nehráva. Prečo práve Alcina, prečo práve teraz a v Košiciach?
Keď som v Košiciach pôsobila ako dramaturgička, šéf opery Karol Kevický túžil, aby sme do repertoáru zaradili aj nejakú barokovú operu. Mali sme pocit, že by tu mala zaznieť. A Alcina je jednou z najhranejších barokových opier na svetových operných scénach, dalo by sa o nej povedať, že je takým barokovým megahitom, a preto sme po nej nakoniec siahli.
- S čím najviac zápasí režisér pri inscenovaní diela, ktoré vzniklo pred takmer štyristo rokmi?
Problémom nie je téma a to, že vznikla pred toľkými rokmi, ako skôr samotná hudobná forma, ktorá je výrazne iná ako v romantickej hudbe. Objavujú sa tu jedna ária za druhou, ktoré sú napísané v „da capo“ forme. Keď sa pozriete do partitúry, máte pocit ako by ste šli späť, ale režisér musí rozmýšľať o tom, že ide ďalej, dopredu, napriek tomu, že sa hudobné motívy opakujú. A práve v tom je princíp, pri ktorom si musíte definovať, či budete „da capo“ riešiť situačne rovnako, alebo ako situáciu, ktorá pokračuje ďalej. To je asi tá zásadná vec, ktorú musí režisér vyriešiť ešte predtým, než začne barokovú operu režírovať.
- Alcina je príbeh plný mysticizmu, čarodejníctva, ale aj príbeh lásky. Nevdojak to vyvoláva dojem takmer rozprávky pre dospelých. Je to naozaj tak?
Určite je to trochu rozprávka pre dospelých. Je to príbeh, ktorý sa dá interpretovať rôznymi spôsobmi. V celom tom príbehu síce víťazí dobro, ale to, do akej miery je to správne, úplne nevieme. Magické veci v tejto opere fungujú tak, že hovoríme o láske, manipulácii, o vzťahu, ktorý nie je zdravý, ale ku ktorému je v kontraste vzťah úplne čistý. Rozhodne sa dá povedať, že je to rozprávka, akurát nie je úplne veselá.
- Aj táto opera má pomerne široké medzinárodné obsadenie, okrem slovenských a českých sólistov aj rakúskych, talianskych či ukrajinských. Určite to pre režiséra nie je pri práci so sólistickým ansámblom jednoduché…
Pri medzinárodnom obsadení je stále najväčšou hrozbou jazyková bariéra. Na skúškach sa zaoberáme emóciami a vyslovene vnútornými pocitmi postáv, ktoré sa často ťažko vysvetľujú aj v materinskom jazyku. Ale zatiaľ sme našťastie na skúškach s týmto nemali žiadny veľký problém. V tom je kúzlo opery. Stretnete sa na javisku z rôznych kútov sveta a pracujete na jednom titule, čo napríklad v činohre nie až tak obvyklé. Navyše sa pri takejto práci otvárajú aj spevákom aj režisérovi nové obzory.
- Tak ako pri vašich predchádzajúcich operách v Košiciach, ste aj autorkou scény. Čím prekvapíte Košice tentoraz?
Dúfam, že ničím, lebo prekvapovať nie je úplne mojou ambíciou. Túto tému som v sebe nosila tak dlho, že som jednoducho cítila, že si to musím „nakresliť“ sama. Bolo to tak silné, že už by som nedokázala pribrať žiadny iný pohľad. Pri Ariadne som vedela, že to musí byť veľká výtvarná vec (ak si to pamätáte, bola to obrovská gitara), pri Alcine som si naopak hovorila, že chcem zdôrazniť iné momenty a nerobiť len divadlo pre oči. Tak vlastne vznikol veľmi jednoduchý koncept, ktorý by určite nemal diváka „vyrušovať“.
- Prečo by si diváci nemali nechať ujsť túto novú opernú inscenáciu, ktorá sa bude v Košiciach hrať vôbec prvý raz? Operní fajnšmekri jej uvedenie určite ocenia, ale čím bude lákať bežného diváka?
Hudba v tejto opere je určite prístupná aj pre diváka, ktorý bežne na operu nechodieva. Dalo by sa povedať, že je to taký „popík“, veľmi príjemný na počúvanie. Určite by som ju odporučila aj širšej verejnosti, ktorá nielen nechodí na operu, ale nie je zvyknutá počúvať ani klasickú hudbu. My sa tú hudbu snažíme dokresliť takým samozrejmým príbehom, ktorý sa odohráva okolo nás a možno v ňom žijeme aj my sami. Určite sa môže každý v niektorej z postáv nájsť. Napriek tomu, že Alcina síce bola napísaná pred štyristo rokmi, konanie postáv v nej je všeobecne stále platné a celý príbeh je súčasný. Jednoducho je to príbeh, ktorý je funkčný v každej dobe, pretože v ňom ide o človeka a človek je stále rovnaký.
Svjatoslav Dohovič
Komentáre
