Dni, počas ktorých nás nájde smutná správa, že „zubatá“ opäť zarúbala v našom lese a zobrala nám niekoho veľmi blízkeho, už navždy poznamenajú všetky ostatné dni. Po nich už totiž nič nebude také, akým bývalo. Dnes bol práve jeden taký deň, keď som otvorila dvere užialenej pani Eve a jej synovi Martinovi, aby mi s ťažko skrývaným plačom odovzdali smútočné parte. Stojí na ňom, že 21. februára 2016 nás navždy opustil kolega, dlhoročný člen Slovenského syndikátu novinárov a najmä skvelý človek Ladislav Konečný – náš apuci.
Tak mu hovorili mnohí azda už v redakcii bývalého košického Večerníka, no celkom určite sme ho takto familiárne oslovovali my, novinárske uchá, v niekdajších Východoslovenských novinách. Hlavne vtedy, keď sme mu niesli s malou dušičkou svoj príspevok už dávno po redakčnej uzávierke a obávali sme sa hrmavice. Ktokoľvek iný by nás totiž s krikom hnal preč, ale Lacikam nikdy. Takým jednoducho nebol. Naopak – bol nekonečne trpezlivý a vždy pohodový človek, dobráčisko od kosti, len ho – ako sa hovorí – natrieť na chlieb. Dvojmetrový „drobček“ síce naoko pošomral, ale na jeho stole bolo už dávno predtým precízne prichystané zrkadlo najnovšieho čísla novín, v ktorom bolo doslova na milimetre presne vyznačené miesto aj pre náš „meškajúci“ článok. Potom spoza chrbta vybral zo svojej čarovnej skrine presne to, čo mal odložené pre každého z nás osobitne. Pre maškrtníkov čokoládku, pre tuhých fajčiarov „tvrdú Spartu“ a pre všetkých, čo mali najmä pred výplatou hlboko do vrecka vybral z octovej fľaše pár päťkorunáčok, ktoré si šetril.
Nielen jeho skriňa bola neuveriteľná, takým bol apuci sám. Často sme s ním najmä v nočných službách predebatovali hodiny a hodiny o rôznych témach. Zaujímalo ho, myslím, všetko. Povedzme napriek tomu, že nemal rád politiku, dokázal o nej diskutovať s nezvyklou znalosťou. Lackovou srdcovkou bol ale šport, najmä basketbal – tomu bol verný aktívne dlhé roky, až kým ho nezačali zrádzať unavené kĺby. Nezabudnuteľné boli – ako vravieval – naše „debatčagy o všeličom“ – o kultúre alebo hoci aj o dobrom jedle… Bol chodiaci lexikón, encyklopédia, múdry chlap s neopakovateľným šarmom a eleganciou. Mimochodom, u apuciho si celkom určite nejedna elévka liečila svoju ubolenú dušu zo sklamanej lásky… Bol totiž ochotný kedykoľvek a komukoľvek z nás trpezlivo načúvať. Neraz aj dobre poradil, ale len tak – medzi rečou…
Dnes už viem, že to my sme mali viac načúvať jemu, keď nám pomáhal žiť naše životy. K tomu už ale, žiaľ, nedostaneme druhú šancu. Rovnako sme prišli o možnosť odovzdať mu v júni zdravicu k 70-tinám. Celkom určite však zostane natrvalo zapísaný v našich spomienkach ako človek, ktorý sa v našich životoch nezjavil bez príčiny. Česť Tvojej pamiatke, apuci!
Na Tvojej poslednej ceste Ťa odprevadíme v stredu 24. februára 2016 o 9:00 hodine na Verejnom cintoríne v Košiciach.
Beáta Penxová-Mačingová, podpredsedníčka RO SSN Košice
Komentáre
