Novinársku obec na východnom Slovensku zasiahla dnes veľmi smutná správa – vo veku 44 rokov zomrel v stredu 20. marca 2024 šéfredaktora denníka Korzár Jaroslav Vrábeľ. Kolega, akých nie je v našej profesii veľa. Už teraz chýba všade, kde zanechal svoju „stopu“ – profesionálnu i ľudskú. Aj v prípade Jara Vrábľa sa potvrdilo, že najlepší odchádzajú medzi prvými. Nech odpočíva v pokoji. Česť jeho pamiatke!
Beáta Penxová-Mačingová, predsedníčka Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov v Košiciach
Nekrológ je prevzatý z denníka Korzár (21.03.2024)
Novinárska obec prišla o významnú osobnosť.
Niektoré nekrológy sú napísané príliš skoro. Toto je ten prípad. V stredu 20.marca zomrel vo veku 44 rokov novinár a dlhoročný šéfredaktor denníka Korzár Jaroslav Vrábeľ.
Narodil sa v roku 1979 v Košiciach, kde vyštudoval verejnú správu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Celý život zasvätil novinárskej práci. Začínal v roku 1997 v študentskej prílohe denníka Korzo. Po vzniku Korzára v roku 1998 v ňom pôsobil najprv ako športový redaktor a neskôr ako redaktor spravodajstva. Len s dvomi krátkymi prestávkami bol v redakcii Korzára takmer 25 rokov. Za svoje investigatívne články získal viaceré celoslovenské novinárske ocenenia. V apríli 2016 sa stal šéfredaktorom denníka Korzár. Ostalo po ňom prázdno v redakcii i v rodine. Manželke, dcéram a ďalším príbuzným vyjadrujeme úprimnú sústrasť.
Na strane dobra a spravodlivosti
Jaro vždy chcel, aby Korzár písal odvážne a kriticky, stál na strane spravodlivosti, práva a dobra. Chcel, aby boli jeho redaktori féroví a korektní, kontrolovali tých pri moci a zastávali sa bežných ľudí.
Chcel, aby bol jediný východoslovenský denník naďalej silným regionálnym médiom, ktoré zachytáva skutočné dianie na východe, mimo bublín na sociálnych sieťach či kaviarní vo veľkých mestách, ale aj v malých obciach, kde okrem práce stále nemajú ani vodovod a kanalizáciu.
Čitateľom sa prihováral so slovami, že k životu v kraji, kde vraj nič nie je, patria aj špecifické problémy, autentické ľudské emócie, ale tiež východniarsky zmysel pre humor a schopnosť ľudí nebrať všetko vždy len úplne vážne, aj keď je to neraz povestný smiech cez slzy.
Srdce redakcie
Pre celý tím Korzára bol nielen kolegom, ale tiež neúnavným radcom a priateľom.
„Každý z nás je nahraditeľný. Jaro nie. Bol to mozog a srdce našej redakcie. A práve to jeho srdce nás všetkých zradilo. Bola to skala, o ktorú som sa vždy mohla oprieť. Tí, ktorí ste ho poznali, viete, čo sme stratili. Tí, ktorí nie, máte čo ľutovať. Nepoznala som za celý svoj život pracovitejšieho, čestnejšieho a vzácnejšieho človeka, ako bol on. To prázdno, čo po ňom ostalo, už nikdy nič nevyplní,“ uviedla webeditorka Klaudia Jurkovičová.
Slúžil nám ako maják
Šéf spravodajstva Peter Jabrik mal tú česť a výsadu s Jarom nepretržite spolupracovať, odkedy prišiel prvýkrát do redakcie ešte v tínedžerskom veku a s chlapčenskou tvárou ako nádejný redaktor študentského časopisu Ťahák.
„Jeho talent bol taký prenikavý, že už po pár dňoch písal články aj pre ‘veľkú’ redakciu. Popri novinárskej práci sme spolu študovali na univerzite. Jeho extrémna poctivosť a svedomitosť sa naplno prejavovala aj v tých časoch. Nedovolili mu poľaviť či čosi ošmeknúť v robote ani v škole, neustále sa vrhal do oboch povinností s totálnym nasadením.“
„Jaro išiel na 130 percent, nedal sa zastaviť, aj keď som ho o to neustále veľmi prosil. Extrémne prežíval každú nedokonalosť v článkoch i editorskej práci a bral si ju až priveľmi k srdcu. Žiaľ, to jeho tento heroický nápor nedokázalo zvládnuť,“ spomína si šéf spravodajstva.
„Prosil som ho, aby neposudzoval ostatných podľa svojich perfekcionistických kritérií, lebo takých osobností ako on som poznal za 57 rokov svojho života iba zopár. Vysvetľoval som mu, že len veľmi málo ľudí má ten vzácny dar ako on. A že my, ostatní, to nerobíme naschvál, len nemáme tú silu a schopnosti sa ani len priblížiť k jeho úplne štandardnej predstave o dokonalosti článkov,“ vraví Peter Jabrik.
„Zabila ho láska k Slovensku a obava o jeho osud. Až fyzicky ho bolelo, keď počúval tie sprostosti, čo tu dennodenne vypúšťali z úst hlúpi a bezcharakterní klamári s politickou mocou, ktorí pre svoj osobný prospech dokážu s neznesiteľnou ľahkosťou a bez akejkoľvek hanby klamať menej rozhľadených obyvateľov. Boj s hlúposťou a nespravodlivosťou bol samou esenciálnou podstatou Jarovej novinárskej práce. Neskôr už v pozícii šéfredaktora slúžil nám ostatným ako maják, aby loď Korzára nikdy nezišla zo správnej cesty.“
Peter Jabrik dodáva, že Jarov náhly a priskorý odchod je pre celú redakciu srdcervúcou stratou. „Opustil nás jeden z najdôležitejších Košičanov súčasnosti. To hlboké prázdno po ňom bude našu spoločnosť bolieť. Ako veľmi a dlho, ešte ani len netušíme.“
Kiežby to bol len hoax
„Jaro, čo ty na to? Koľkokrát v redakcii zaznela táto veta? To nikto nespočíta. Každý z nás však presne vie, čo po nej nasledovalo. Usmernenie, rada, postreh, nápad, presne to, čo redaktora naviedlo tým správnym smerom, čo dodalo článku tú dôležitú ingredienciu a šťavu,“ vraví editorka Anna Novotná.
Vždy vedela, že sa na Jara môže obrátiť, lebo bol nielen skvelý novinár, perfektný šéf, ale aj veľmi dobrý človek.
„A to je najviac. To som si na tebe vždy vážila. Vedel si si získať rešpekt aj bez kriku a teátra. Milovala som tvoj humor, povedala by som, že bol taký ‘lasicovský’, dve-tri slová a parádna pointa. Dúfam, že mám v týchto riadkoch všetky čiarky na správnom mieste, aj na to si bol pedant. Ale keby si mi teraz napísal, kde som urobila chybu, veľmi by som sa potešila. Bol by to dôkaz toho, že včerajšia správa bola jeden obrovský hoax, všetko je po starom a ideme ďalej. Jaro, čo ty na to? ,Tak poďme pracovať, pekný deň,´ povedal by si. Nepovieš to a v našej redakcii aj v našich srdciach zostane prázdne miesto. Odpočívaj v pokoji, Jaro, ďakujem za všetko.“
Už teraz tu nesmierne chýba
Redaktorku Janu Ogurčákovú spája s Jarom celý jej profesionálny život. „So svojou zvedavosťou, puntičkárstvom a pracovitosťou bol neprekonateľným novinárom. Bol mimoriadne vtipný, legendárnym ostal jeho vlaňajší prejav na 25. výročí Korzára, ktorý prekonal všetky stand-upové čísla. Písať a hovoriť o ňom v minulom čase je zdrvujúce. Myslím na jeho blízkych, myslím na množstvo práce, ktorú za sebou zanechal. Myslím na náš posledný rozhovor, v ktorom hovoril, že musíme byť odvážni a otvorení. Už teraz tu nesmierne chýba.“
„Pracujem v médiách už 29 rokov a za ten čas pod vedením viacerých šéfredaktorov. Bez znižovania významu tých ostatných môžem jednoznačne skonštatovať, že Jaro bol v pomyselnom rebríčku špička. Aj keď sme sa občas nezhodli, lebo presvedčiť návykmi poznačeného kolegu o možnosti iného štylistického postupu je niekedy ťažké, ale vždy som aspoň rešpektoval jeho názor. A často som časom prišiel aj na to, že mal pravdu. Tieto naše prekáračky mi budú veľmi chýbať. Posúvali ma dopredu, už nebudú. Naša redakcia a slovenský mediálny svet stráca v Jarovi nadaného, zrelého a vysoko profesionálneho novinára. Verím v to, že aj keď nie svojou prítomnosťou, tak duchom bude aj naďalej s nami,“ hovorí redaktor Róbert Bejda.
Vynikol v ľudskosti a empatii
Redaktor Michal Lendel hovorí, že Jaro mal v sebe perfekcionistu a zároveň skromného profesionála so zmyslom pre detail. „Každé slovo i vetu meral a vážil na milimeter a miligram presne v každom texte, ktorý sám písal alebo ho editoval. To isté sa týkalo aj faktov. Detailistov so sklonmi ku genialite bolo však vždy pomerne dosť. V čom Jaro ozaj vynikal, bola jeho ľudskosť a zmysel pre empatiu a to hlavne v prípadoch, ktoré si túto ľudskosť a empatiu zaslúžili. Často ma hnevali hodinové denné porady redakcie, počas ktorých sme sa venovali všetkým týmto detailom. Teraz však viem, že mi tie porady budú chýbať. S Jarovým odchodom stratila nielen redakcia Korzára, ale i celé Košice a východ Slovenska mimoriadneho človeka. Jarovej rodine vyjadrujem úprimnú sústrasť.“
Jeho pozornému oku nič neušlo
„Cítim prázdno. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Nečakane a bolestivo. Jaro bol nielen šéf, kolega, ale hlavne kamarát. Prvýkrát sme sa stretli pred asi 25 rokmi. Bol mladý, ctižiadostivý a precízny. Neviem, či poznám ešte niekoho, kto by takto dbal na detailoch. Zažili sme toho spolu veľa, neraz sme sa rozprávali o pracovných, ale aj súkromných záležitostiach. Veľmi mu záležalo na tom, aby bol Korzár úspešný a všetci kolegovia spokojní,“ zaspomínal si na Jara redaktor Kristián Sabo.
Naposledy spolu hovorili telefonicky v pondelok večer. „Dolaďovali sme kontúry pripravovaného článku a ešte tri minúty pred polnocou mi poslal poslednú správu. Vtedy som netušil, že bude posledná. Jaro, kamarát, je mi to ľúto. Prosím, drž nám tam miesto.“
Redaktorka Elena Danková hovorí, že Jaro v ňu veril, aj keď si sama neverila. „Videl v mojich článkoch také zaujímavé a vtipné veci, ktoré som si tam ani ja nevšimla. Povzbudzoval ma aj do písania náročnejších tém, dával mi voľnú ruku vo forme spracovania, ale zároveň mi potom nezabudol vysvetliť, čo a prečo bolo nesprávne a ako to zmeníme. Moje články preto neboli také dobré vďaka mne, ale hlavne vďaka Jarovmu pozornému oku, ktorému naozaj neušla žiadna chybička. Ľudsky sa mi na ňom páčilo, že nám hovoril, ako nás má rád, pochválil články, ktoré boli super, a ocenil, koľko úsilia nás stáli. A za to mu budem navždy vďačná.“
Nie je možné, aby „náš“ Jaro zrazu nebol
Redaktorka Jana Otriová opisuje, že Jaro mal na raňajších redakčných poradách vždy posledné slovo. „Nabádal nás dopĺňať súbor témy a resty, učil písať titulky, slovami chvály neplytval, dobrú prácu však vedel oceniť. Bol prísny, spravodlivý, záležalo mu na novinách, aj na nás redaktoroch, bol presne taký, aký má dobrý šéf byť. Bol tmelom redakcie. Správa o jeho náhlom a nečakanom odchode bola v prvom momente taká neuveriteľná, že sme ju odmietli prijať za skutočnú. Nie je možné, aby ‘náš’ Jaro zrazu nebol. Bez neho už naša redakcia nikdy nebude takou, ako bola predtým.“
„Jaro bol najslušnejší šéf v celom mojom profesijnom živote. Ďakujem mu za všetko,“ povedala fotografka Judita Čermáková.
Redaktora Michala Franka zastihla správa o Jarovom úmrtí na dovolenke v Sarajeve. „Som v šoku. A nie, nemôžem tomu uveriť. Nemám slov, fakt.“
Chcel, aby ľudia boli šťastní
Redaktorka Lenka Haniková si pamätá, ako v prvých týždňoch, keď v Korzári začínala, jej utkvela v pamäti veta, ktorú Jaro neskôr viackrát, najmä na poradách, zopakoval. „Chcel, aby sme si okrem denného spravodajstva každý napísali aj tému, ktorá nás osobne baví a zaujíma. Povedal: ‘Chcem, aby ste boli šťastní.’ Na poradách tiež viackrát v závere hovoril: ‘Mám vás rád.’ Pre mňa osobne to bol aj po skúsenostiach z iných redakcií najľudskejší prístup a rodinná atmosféra, ktorú Jaroslav Vrábeľ vytváral, ma v mojich novinárskych začiatkoch veľmi motivovala. Neverím, že píšem tieto riadky a tlačia sa mi slzy do očí, pretože som sa tak veľmi tešila na všetky spoločné témy, na ktorých by sme pracovali. Neviem si predstaviť, že tu už nebude.“
Jaro učil Lenku kriticky myslieť, bol to perfektný novinár.
„Keď som išla z Raslavíc s výhovorkami z úradu, že bizarný podvod s fotomontážou na ihrisku sa nestal a len museli reklamovať práce, spýtal sa ma, či im verím. Učil ma zamyslieť sa nad vecami a pracovať s verziou, že nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Bol pre mňa motiváciou zlepšovať sa a dobrý článok som chcela napísať aj kvôli jeho pochvale. Strávili sme spolu tak málo času a je mi to strašne ľúto.“
Duša redakcie
„Jaroslav Vrábeľ všetkých obdarovával: priateľov, kolegov a aj svojich čitateľov. Jeho autentický humor pomáhal lepšie chápať komplikované situácie, oslobodzoval ľudí od napätia a hnevu. Dokázal viesť regionálne noviny v najkomplikovanejších časoch, na úrovni s vášňou pre novinárstvo. Umocňoval vo svojom tíme presvedčenie, že na ich práci záleží a viedol ho tak, že sa naplno zúčastňoval života redakcie. Písal, editoval, robil psychológa a bol dušou redakcie. Jeho odchod ma udrel do hrude,“ povedala šéfredaktorka denníka SME Beáta Balogová.
Generálny riaditeľ vydavateľstva Petit Press Alexej Fulmek vnímal Jara Vrábeľa ako milého a vtipného človeka, ktorý vyžaroval teplo.
„Mal som ho ľudsky veľmi rád. Profesionálne takisto, zastával funkciu šéfredaktora denníka Korzár 8 rokov a previedol redakciu obdobím transformácie, pričom spolu vytvorili úspešnú digitálnu podobu denníka Korzár. Je mi nesmierne ľúto jeho straty a najmä jeho rodiny. Zomrel v rovnakom veku ako prvý šéfredaktor denníka SME Karol Ježík. Ľudia by nemali odchádzať z toho sveta tak mladí.“
Komentáre
