„Prežili sme to, čo sa už nezopakuje“
Dnešným košickým deťom meno ujo Bonifác nič nehovorí. Ich rodičom a starým rodičom, teda dnešným šesťdesiatnikom, sa pri jeho vyslovení nejednému v predstavách vybaví smiešny šašo v kockovanom kabáte, s červenou polguľkou na nose a takmer lysou hlavou, len so zopár vlasmi, čo mu stáli ako perie na zmoknutej sliepke.
Presne taký bol vzhľad človeka, ktorý sa v nedeľu 31. júla 1960 prehnal v Košiciach na starom bicykli po niekdajšom Petrovovom sade, dnes je to Mestský park, až sa zastavil pri hudobnom altánku. Gestikuláciou a vykrikovaním začal zvolávať po parku sa prechádzajúce rodiny, aby podišli bližšie, lebo im chce niečo povedať. Keď bol altánok „obložený“ deťmi i dospelými, predstavil sa, že je hercom v košickom Štátnom divadle, volá sa Jozef Hodorovský a každú nedeľu ho deti nájdu v tomto hudobnom altánku. Pravidelne bude pripravovať programy, ktoré mu deti pomôžu vytvoriť tým, že niečo zaspievajú, zarecitujú, predvedú „kúzlo“, zapoja sa do súťaže či nakreslia obrázok a on ich odmení.
Tak sa začala písať história uja Bonifáca a neskôr jeho Divadielka ABCD, ktorá trvala od roku 1960 do roku 1968. Po lete sa najprv účinkovalo v starom Slovane známom ako Schalkház, a neskôr v dnešnom Divadle Thália na Ždanovovej ulici, v „tabačke“ na Strojárenskej ulici a v Dome umenia. V divadielku sa za ten čas vystriedalo okolo 300 detských členov súboru. Tí hrali, spievali a boli malými kamarátmi veľkého uja, ktorý im pripravil nezabudnuteľné detstvo. Také, aké, nech sa nikto nehnevá, dnešné deti nemajú šancu prežiť. Každú nedeľu mesto priam žilo ujom Bonifácom. Miestny rozhlas pozýval rodiny na vystúpenia, deti celý týždeň počúvali rodičov, len aby v nedeľu mohli ísť do divadielka a pozrieť sa, čo im ujo a deti súboru zase pripravili. Ujo Bonifác sa s detskými hercami objavil i na televíznych obrazovkách v programe Kytička pre mamičky, a to len týždeň po spustení vysielania z košického televízneho štúdia. Mal vlastný výklad na rohu dnešnej Alžbetinej a Hlavnej ulice, kde sa pravidelne menili fotografie z vystúpení. Chodil medzi malých divákov v iných mestách, hlavne do zotavovne v Lučivnej, ale so súborom účinkoval i v Bratislave. Letel dokonca v helikoptére a pristál na protiľahlom brehu pri amfiteátri, kde ho čakalo asi 15-tisíc školákov zvedavých na neho a program Dovidenia, škola. Dostával listy, na ktoré odpovedal, posielal servítky so svojou podobizňou, každú nedeľu pripravil nový program, vďaka nemu vznikla v Košiciach prvá detská hudobná skupina Bim-bam-bom zložená hlavne zo súrodencov Bergerových. Začal písať aj texty detských pesničiek a po spojení sa s dospelými skladateľmi a hudobníkmi vznikli prvé detské pesničky odvysielané z košického televízneho štúdia. Bol to práve ujo Bonifác, ktorý so svojimi deťmi v súbore položil základy neskôr známej hudobnej relácie pre deti Zlatá brána.
Taký bol ujo Bonifác – Jozef Hodorovský. Tento rok by mal 96 rokov, na budúci rok uplynie 50 rokov, kedy musel prestať v Košiciach účinkovať ako rozprávková postava a miláčik detí. Kniha je tiež pripomenutím 55. výročia začiatku vysielania košického televízneho štúdia, v ktorom mali ujove deti tiež svoje miesto. Tie, čo s ním boli takmer od prvých nedeľných predstavení, si povedali, že na tieto výročia sa nemôže zabudnúť. A tak sa začalo pátranie po adresách, telefonovanie, zháňanie doma i v cudzine, až sa podarilo získať kontakty dvadsiatky „detí“, ktoré sa v máji tohto roku zišli.
Výsledkom bolo krásne spomínanie a položil sa i základ knihy, ktorú v pondelok 11. decembra 2017 v pube U kohúta na Hrnčiarskej ulici č. 23 v Košiciach od 14:30 hod uvedú do života.
Volá sa Spomienky na uja Bonifáca, jej autorkami sú Alžbeta Oľga Fedorjáková Linhardová a Viera Ryšková Salzer. Okrem ich osobných výpovedí sú v nej spomienky doplnené dobovými fotografiami ďalších bývalých členov divadielka, ktorí dnes žijú v našom meste, ale i v Českej republike, v Rakúsku, Nemecku, vo Veľkej Británii aj v USA. Je tam aj spomínanie najmladšej z troch ujových dcér – Dady, ktorá nemala ani štyri roky, keď sa postavila na dosky, ktoré znamenali neskutočný detský svet. Niekoľkými slovami a fotografiami je priestor venovaný aj kamarátom, ktorí už nie sú medzi nami, ale boli súčasťou divadielka a stále im patria krásne spomienky.
Kniha vyšla aj za podpory umeleckej agentúry Gajja Promotion House. V pláne je ako jej súčasť CD s viacerými „oprášenými“ pesničkami zo Zlatej brány, ktoré spieva Anna Gaja.
Budeme rady, ak aspoň niekoľkými riadkami venujete v médiách tejto knihe pozornosť. Predsa len zachytáva niečo, čo bolo osem rokov súčasťou kultúrneho života Košíc a na čo by sa nemalo zabudnúť.
Za publicitu knihy ďakujú jej autorky.