Európske krajiny majú rôzne prívlastky. Nemecko je hospodárskou lokomotívou Európy, Francúzsko krajinou vína a gastronómie, Holandsko krajinou tulipánov. Zväčša ide o stereotypy a novinárske floskuly. Skutočnosť býva zložitejšia a prirovnania zjednodušujú.
Slovensko je merané osídlením krajinou vidieckou. V takejto krajine sa narodil aj Michal Štrbák, Bolo to v malej podhorskej dedine Dlžín v okrese Prievidza. Dnes v nej žije ani nie 200 obyvateľov a v roku 1930, keď uzrel svetlo sveta malý Miško, ich bolo tiež zhruba toľko.
Dlžín je dedina s osemsto ročnou históriou, a to už čosi vypovedá o húževnatosti, vytrvalosti a zručnosti ľudu, ktorý ju obýval. Možno až s odstupom času si uvedomujeme, čo všetko nám predkovia vo svojich génoch odovzdali: Schopnosť vzdorovať osudu, vytrvať, prežiť a čakať na chvíľu, keď uchopíme príležitosť do svojich rúk.
Michal Štrbák sa narodil do nepokojného 20. storočia. Bolo plné zmien a veľkých príležitostí pre mladých ľudí. Dozrieval krátko po druhej svetovej vojne, ktorá prepísala hranice Európy a napĺňala ľudí nádejou na lepší život. Lepší znamenalo bez vojny, s prácou, s možnosťou získať vzdelanie, o akom sa rodičom ani len nesnívalo a, s odstupom času to vidíme, s predstavou vybudovať svet, aký tu ešte nebol. Svet s dostatkom potravín. Do takejto doby vstupoval mladý Michal Štrbák.
Ani nie dvadsaťročný mladík prišiel po Bratislavy, aby si splnil sen, o akom túžili kedysi hrdinovia Stendhalových románov. Mienil prevrátiť svet – svoj a pravdaže svet v krajine, v ktorej žil. Bol bystrá hlava a keď sa mu naskytla príležitosť študovať na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, siahol po nej. Niekedy máme skreslenú predstavu o päťdesiatych rokoch 20. storočia. Áno boli to roky kolektivizácie, plné násilia, krvi, ale aj odhodlania a idealizmu stvoriť nový svet, časy, keď sa zrodila prvá početná vrstva slovenskej inteligencie pochádzajúca z najnižších vrstiev roľníckeho ľudu. Nebola to doba jednoznačná, ale plná protirečení.
Do škôl prichádzali chlapci a dievčatá, ktorí naozaj boli smädní po vedomostiach. Učili ich, o tom sa akosi nehovorí, poctiví vysokoškolskí pedagógovia prvej republiky. Študenti chodili v modrých zväzáckych košeliach, ale potrebné vedomosti – technické, ekonomické či literárne im odovzdávali ľudia s veľkou kultúrou. V tomto prostredí končiaceho starého buržoázneho a vznikajúceho nového socialistického sveta, tak ho vtedy opisovala dobová tlač, vyrastal Michal Štrbák.
Keď skončil školu, dostal ponuku pracovať v denníku Pravda. Štrbák sa ocitol v redakčnom kolektíve, ktorý tvorili ľudia, čo písali históriu Slovenska. Spomeňme spisovateľov Ladislava Mňačku či Františka Hečku. Boli to komunistickí romantici, vizionári. Mňačko rýchlo prišiel o ilúzie, stačí si prečítať román Ako chutí moc. Jedno jeho súčasníkom nemožno uprieť, túžili pohnúť krajinou vpred.
Michal Štrbák sa stal redaktorom poľnohospodárskej rubriky. Práve v tom čase, teda na prelome 50. a 60.- tych rokov, keď sa vo svete hlásila k slovu zelená revolúcia, sa stal priekopníkom moderného slovenského poľnohospodárstva. Bol príslušníkom prvej silnej vlny inteligencie s odborným vysokoškolským vzdelaním. Predstavme si, že rodičia týchto inžinierov mali len základné vzdelanie, ich deti nieže akoby ale reálne dosiahli na stupienok umožňujúci hospodársku, kultúrnu i národnú emancipáciu. Štrbák bol príslušníkom generácie, ktorá zvádzala súboj s centristickým novotnovským modelom, v ktorom Slovensko hralo druhé husle, bol príslušníkom generácie, ktorá Slovensku vybojovala federáciu.
Na poľnohospodárskom poli, kto to dnes vie, Michal Štrbák prezentoval v novinách podnikavého Slováka Jozefa Herczega. Bol predchodcom zakladateľa slušovického Agrokombinátu docenta Františka Čubu. Herczeg na Liptove ešte v šesťdesiatych rokoch obohatil podnikanie na pôde o služby v gastronómii. Jeden z najznámejších motorestov na Liptove Dechtáre založil práve Herczeg, tiež dal v zime prácu družstevníčkam šitím bábik a výrobou rôznych upomienkových predmetov. Michal Štrbák vo svojich článkoch dával Herczega za príklad moderného diverzifikovaného podnikania v poľnohospodárstve. Obaja za to pykali, Herczeg putoval do väzenia, ním vybudovaný podnik s diverzifikovanou výrobou Novotný nechal rozpustiť a Štrbák sa dostal listinu nespoľahlivých novinárov. Keď prišiel rok 1968, túžba po modernizácii krajiny ho priviedla do Dubčekovho a Šikovho reformného prúdu. Bol zástupcom šéfredaktora Roľníckych novín a keď 21. augusta vojská 6 socialistických krajín prekročili hranice s cieľom potlačiť ,,kontrarevolúciu“, začal organizovať ilegálne vydávanie Roľníckych novín. Tlačili sa v pivniciach dnešného ministerstva pôdohospodárstva. Za opovážlivosť vzdorovať zaplatil Štrbák miestom. Vyhodili ho.
Otec troch detí sa nestratil Našiel zamestnanie vo Výskumnom ústave krmovinárskeho priemyslu. Písal odborné publikácie, často jeho schopnosti využívali nadriadení, ale Michal prežil.
Keď prišiel november 1989, mal najproduktívnejšie roky života za sebou. Okamžite sa zapojil do hnutia ľudí túžiacich vybudovať lepšie prosperujúcejšie Slovensko. Ako bývalý člen Klubu poľnohospodárskych novinárov inicioval jeho obnovenie. Keď sa v roku 1992 v USA rozhodovalo o usporiadaní Medzinárodného kongresu poľnohospodárskych novinárov v niektorej z bývalých postkomunistických krajín, padla voľba na Československo. O tri roky neskôr sa Bratislava a Slovensko stali hostiteľom novinárov zo 120 krajín celého sveta. Američania, Japonci, Austrálčania, Nemci, Angličania, Dáni, Švédi pricestovali na Slovensko. Prezident dánskej komory poľnohospodárskych novinárov Lars Nielssen po návšteve slovenských družstiev povedal, že im ukazujeme Potemkinove dediny. Nechceli veriť, akým potenciálom slovenské poľnohospodárstvo disponuje.
To, čo západní novinári uvideli, bolo dielom generácie Michala Štrbáka, generácie povojnovej, nesmierne pracovitej, ochotnej vzdelávať sa, ale aj generácie ochotnej ísť za svoje ideály a pravdy s kožou na trh. Michal Štrbák bol typickým predstaviteľom Slovákov, ktorí sa narodili v malých dedinkách, človekom milión, jednoducho jedným z nás. Bol mužom nesmierne vitálnym, húževnatým, tvrdohlavým, ale aj láskavým, priateľským, srdečným.
Stále mi znie v ušiach jeho dobromyseľné a aj trochu doberajúce oslovenie, veľavážení kolegovia. Dával nám najavo úctu, ale zároveň si nás aj trochu doberal, aby sme sa spamätávali z niektorých odvážnych predstáv. Spoznal som ho vo chvíli, keď ľudsky a profesionálne dozrel a láskavo nevtieravo usmerňoval, aby sme v zápale o dobro veci, nič zbytočne nepreháňali. Hej s Miškom sa dobre pracovalo, bol studnicou veselých aj smutných životných príhod a príbehov, ktoré naznačovali, akoby sme sa mali správať a mali konať tak, aby sme sa raz za to, čo urobíme, nehanbili.
Michal budeme spomínať na Teba s úctou a radosťou. Bol si jeden z tých, ktorí sa pričinili o to, že Slovensko sa stalo modernou krajinou. Aj v poľnohospodárstve.
Jozef Sedlák
Komentáre
