Tieto dva evergreeny vždy boli – a dodnes takými sú – nedeliteľnou súčasťou repertoáru oslávenca z radov košickej novinárskej obce Milana Desiatnika, za ktorým v týchto dňoch prichádzajú početní gratulanti so zdravicami k jeho osemdesiatinám. Je veru k čomu blahoželať, pretože Milan, tradičný sólista všetkých novinárskych akcií a „spevák s modrým hlasom“ (mnohí rozhlasáci totiž často vnímajú ľudské hlasy farebne) prežil v súkromnom i profesionálnom živote všetkého naozaj vrchovato.
M. Desiatnik, rodák zo Zemplínskeho Hradišťa, kde uzrel svetlo sveta 15. júla 1943, bol polosirotou (otec mu padol v II. svetovej vojne), a tak už v útlom veku spoznal na vlastnej koži význam slov skromnosť, vďačnosť, pokora a úcta. Predovšetkým však pevná viera, ktorou sa nikdy netajil – dokonca ani v časoch, keď ju iní z obáv o svoju existenciu, skrývali. Každý, kto osobne pozná „najdlhšie úradujúceho“ predsedu košickej novinárskej organizácie, vám potvrdí, že práve tieto vlastnosti zostali jeho trvalou mentálnou výbavou až po dnešné dni. Milanovi napriek mnohému prežitému, našťastie, zostala aj takpovediac slnečná, priateľská povaha a ochota pomôcť.
Životnú i profesionálnu cestu M. Desiatnika lemovali turbulentné roky. V roku 1968 ukončil štúdium na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove a hoci aj košickou Hlavnou (vtedy Leninovou) ulicou namiesto korzujúcich ľudí mašírovali tanky, Milan mal spolu s kolegami novinármi (I. Fecko, M. Křížek, O. Antal a ďalší) toľko guráže, že v januári 1969 založili lokálno-regionálny denník pod názvom Večer. Košice sa tak po Prahe, Bratislave a Brne stali ďalším československým mestom, ktorých obyvatelia mohli každý deň čítať svoj večerník. Košičania im smelý nápad oplácali trvalou priazňou – už v prvý deň sa muselo na základe záujmu čitateľov k pôvodným 25 tisícom výtlačkov dotlačiť ďalších 5 tisíc kusov. A tak odvážny počin našich kolegov už zostane natrvalo zapísaný v análoch slovenskej žurnalistiky.
Dátum 14. december 1989 má pre M. Desiatnika zrejme osobitý význam. V tento deň totiž vedenie vtedajšieho Východoslovenského výboru Slovenského zväzu novinárov rezignovalo a v 7-člennom Akčnom výbore bol aj M. Desiatnik, ktorého 3. januára 1990 na mimoriadnej schôdzi východoslovenských novinárov zvolili za svojho predsedu. Názov našej súčasnej Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov (RO SSN) v Košiciach sa v priebehu nasledujúci rokov ešte niekoľkokrát zmenil, no M. Desiatnik na svojom poste zotrval do 22. septembra 1995, kedy pomyselné žezlo predsedu odovzdal svojmu nástupcovi Gabrielovi Beerovi.
A kam po ére Večerníka smerovali v rámci profesie kroky M. Desiatnika po roku 1986? Do košickej filiálnej redakcie novín Smena, aby z nej onedlho, obrazne povedané, odišiel len o ulicu ďalej – do Slovenského rozhlasu, kde dlhé roky pôsobil ako vedúci Redakcie spravodajstva a publicistiky. Určite nikoho neprekvapí, že Milan mal v osobitnom merku náboženské vysielanie a venoval sa mu ešte aj prvé roky na dôchodku. Básnikmi ospevovanú jeseň života si náš oslávenec užíva od roku 2003 – predovšetkým v kruhu rodín svojich detí Janky, Richarda a Zuzany. Ale zrejme najčastejšie ho nájdete v záhrade kolegu a kamaráta Mariána Angeloviča. K celoživotným láskam M. Desiatnika totiž – okrem futbalu, ktorému sa venoval, keď mu život ešte nenaložil toľko krížikov na chrbát – patrí práve záhradkárčenie. Rozhlasové relácie Sami sebe s legendou v tomto odbore Jaroslavom Ondrušekom a ďalšími odborníkmi sú rozhlasovým rodinným striebrom…
Rozhlasovým rodinným striebrom je bez zveličovania aj 80-tnik Milan Desiatnik. Okrem iného tiež preto, že dal desiatkam začínajúcich rozhlasákov do ruky nejeden cenný grif. Tiež k ním patrím, pretože strihať rozhlasové nahrávky na starodávnej mašine Studer ma naučil práve on. Hoci je dnes doba digitálna a veľmi rýchla, našťastie my, skôr narodení, si pamätáme nielen staré mašiny, ale aj – v mnohých ohľadoch – staré dobré časy. Keď ľudia nazývali veci pravým menom, nezabudli za pomoc a dobré slovo poďakovať a mali radi človečinu medzi nami. Piesne nevynímajúc.
Takže milý Milan, prajem Ti v mene všetkých kolegov, aby Ti ešte dlho slúžilo dobré zdravie a aby si nikdy nestratil chuť každý deň hľadať dôvod pre úsmev a pohodu. Nepochybujem o tom, že chuť spievať Ti zostane a ešte mnoho, mnoho krát zatiahneš napríklad tú „Na Kráľovej holi…“, lebo tá prvá „Poďme spať, poďme spať…“ sa Ťa, verím, ešte dlho týkať nebude. Živjóóó!
Beáta Penxová-Mačingová
predsedníčka RO SSN Košice