Pred vyše rokom sa rodák z Prešova – herec Matej Marušin po dvanástich úspešných rokoch v Bratislave vrátil na východ a stal sa členom Činohry Štátneho divadla Košice. Hovorili sme s ním nielen o najnovšej činohernej inscenácii OIDIPUS, ktorá bude mať premiéru v rámci osláv 75. výročia vzniku Národného divadla v Košiciach v nedeľu 8. mája v Historickej budove ŠDKE. „Stvárňovať Oidipa je pre mňa zlomové v pracovnom aj osobnom živote,“ hovorí Matej Marušin.
- V novom spracovaní známeho starovekého Sofoklovho mýtu hráte postavu Oidipa. Aký bol staroveký Oidipus a aký Oidipus bude Matej Marušin?
Bol to určite človek, teda chcem, aby ním ostal!
- Mor, vojna, hľadanie vinníkov. Čím to podľa Vás je, že Sofoklov mýtus sa v histórii ľudstva neustále vracia a v istej podobe ho prežívame aj teraz?
Je to tým, že sme ľudia a ľudská prirodzenosť sa obísť nedá.
- Pripravovali ste sa nejako špeciálne na rolu Oidipa?
Ak sa dá za špeciálne považovať, že dnes je to už 189. deň, čo som ho ani na minútu nepustil z hlavy, tak nie. (Smiech.) (Rozhovor vznikol pred verejnou generálkou v marci – pozn. autora.)
- V čom vidíte hlavný odkaz nového košického Oidipa a čím prekvapí divákov?
Napríklad v tom, aké môže byť všetko v živote človeka vrtkavé a pominuteľné. A nepoviem Vám čím, poviem Vám len, že budú poriadne prekvapení.
- Hoci ste vyrastali v divadelnej rodine, otec je známy choreograf, mama bola tanečnica a v umeleckej branži sú aj obaja súrodenci, Vaša cesta k divadlu nebola priamočiara a dokonca to hodnú chvíľu vyzeralo tak, že budete hrať profesionálne futbal, dokonca možno v Anglicku či Taliansku. Čo napokon prevážilo misku váh k divadlu?
Práve prostredie, kde som vyrastal. Napriek intenzívnej príprave na profesionálnu futbalovú kariéru mi divadelné prostredie bolo veľmi blízke, až to jedného dňa vo mne explodovalo a povedal som si, toto je to, čo chcem naozaj robiť.
- Neľutujete s odstupom času, že ste neostali pri futbale, kde sa točí predsa len viac peňazí ako v divadle?
Boli to veľké rozhodnutia, ktoré nerobíte každý deň a tie s odstupom času práve naopak považujete za šťastné. A ja som šťastie nikdy nevidel v peniazoch. Robiť divadlo alebo vôbec byť hercom si so sebou nesie veľkú odovzdanosť sa pre vec a šťastie, ktoré cítim, keď stojím na javisku je na nezaplatenie.
- Zo strojníckej priemyslovky priamo na VŠMU, na pribíjačkách ste boli prvý a napokon predčasný odchod zo školy. Nepresviedčali Vás Vaše profesorky, Emília Vašáryová a Zuzana Kronerová, aby ste ostali?
Aj áno, ale asi sa ma už nedalo zastaviť! (Smiech.)
- Hrávali ste, respektíve stále hrávate na najvychytenejších bratislavských a českých scénach. Zahrali ste si v úspešnej trilógii Trhlina a ďalších filmových a televíznych projektoch. A vrátili ste sa domov na východ, hoci východniari zväčša volia opačný smer. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a prečo ste prijali angažmán v košickom divadle?
Predchádzalo tomu najmä veľa rozhovorov a úvah o mojom ďalšom hereckom smerovaní. Na východ som sa vrátil po dvanástich rokoch, ale vôbec to nepovažujem za krok späť. Od začiatku mi bola blízka vízia o ďalšom fungovaní divadla, s ktorou prišlo nové vedenie Štátneho divadla Košice ešte pred mojim príchodom. Teraz je to už niečo viac ako rok, čo som členom činohry Košíc a môžem povedať, že za ten rok sa urobilo množstvo vecí, ktoré ma presvedčili o tom, že to bolo správne rozhodnutie.
- Kto je Vaším najväčším kritikom, predpokladám, že sa veľa o divadle rozprávate s najbližšími, ktorí sú takpovediac z branže?
Nemám najväčšieho kritika, ale mám okolo seba alebo na telefóne ľudí, ktorých názor si vždy rád vypočujem.
- Hrávate náročné postavy, nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke a pri Vašom herectve „naplno“ ako sám hovoríte, ste asi po každom predstavení poriadne vyšťavený. Ako relaxujete?
Hmm relax.. no…
- Vraciate sa pravidelne k futbalovej lopte alebo je relaxom niečo iné?
Nie tak pravidelne ako inokedy. Veľa času trávim so svojou prácou. Ale keď už prísť na iné myšlienky, tak na mojej drevenici s ľuďmi, ktorí za to stoja.
- Mali ste nejaký herecký vzor, respektíve, kto Vás možno v hereckých začiatkoch najviac ovplyvnil?
Vzor ani veľmi nie, skôr som sa inšpiroval herectvom starších kolegov, čo mi ostalo dodnes. No za prvotné smerovanie v tomto neľahkom povolaní najväčšia vďaka patrí prof. Emílii Vášáryovej.
- Ste známy najmä vďaka svojmu fyzickému poňatiu herectva, v čom Vám určite pomohla minulosť športovca. Vo Feldekovom Nepolepšenom svätcovi hráte v SND Silvestra Krčméryho tak autenticky a s takou vervou, že sa údajne diváci až boja o Vaše zdravie. Pri natáčaní hororu Trhlina ste si zlomili nohu. Patrí aj Oidipus k týmto postavám?
Patrí a verím, že dlho bude.
Svjatoslav Dohovič, web editor a PR
Komentáre
