V júni, presnejšie vo štvrtok 20. júna sme sa zbavili jednej anomálie v našom Slovenskom syndikáte novinárov: založili sme regionálnu organizáciu syndikátu aj v Bratislave. Všade v regiónoch mnoho rokov už existujú, ale v Bratislave a jej okolí, kde pôsobí vyše 400 členov SSN, nebola.
Ďalší paradox: na ustanovujúcej schôdzi boli iba desiati členovia syndikátu a z nich jeden takpovediac hosť s trvalým bydliskom mimo bratislavského regiónu.
Čiže veľká sláva to nebola, ale chuť robiť je. Schválili sme štatút regionálnej organizácie, zvolili sme prvých funkcionárov – z tých, ktorí sme prišli, nebolo veľmi na výber, nepohádali sme sa a viac sme hovorili o tom, že čo robiť. Hlavne, že máme predsedu. Je ním skúsený novinársky matador Vladimír Ješko.
V diskusii sme sa o. i. dotkli vytrvalého úsilia nemalej časti ctihodných pánov poslancov z NR SR dostať do tlačového zákona popri oprávnene prítomnom práve na opravu aj právo na odpoveď. Samozrejme pre politikov a verejných činiteľov. Keby nadobudli dojem, že nejaký článok poškodil ich česť a dôstojnosť, napísali by odpoveď na takýto článok a noviny by ho museli uverejniť pod hrozbou pokuty. Bez ohľadu na to, že by v pôvodnom článku išlo o pravdivé skutkové tvrdenie.
Prečo by politici a s ostaní verejní činitelia mali byť takto chránení? Veď ich zodpovednosť za stav veci verejných, za fungujúci právny štát, za hospodárstvo, za stav demokracie a ľudských slobôd je vysoký. Pritom majú s bežnými občanmi zvyčajne neporovnateľné možnosti obhajoby svojho konania.
Právo na odpoveď bolo v pôvodnom znení tlačového zákona z roku 2008. Potom sa ho v roku 2011 podarilo odtiaľ vyradiť s vysloveným zdôraznením, že politikom a verejným funkcionárom toto právo neprislúcha. Teraz by ho tam chceli znovu vrátiť. Čo najskôr, už na jeseň tohto roku.
Problém je však v tom, že celý tlačový zákon kríva a nie je dobrý. Slovenský syndikát novinárov vďaka iniciatíve nedávno zosnulého prof. Ľuboša Šefčáka už v roku 1990 predložil vláde návrh nového tlačového zákona zodpovedajúceho prevratným spoločenským zmenám pred tridsiatimi rokmi. Všetky vlády sa naň potom roky vykašľali a až v roku 2007 si naň zmysleli, keď nadobudli pocit, že novinárov treba nejako skrotiť. Spotvorili pôvodné návrhy a ťažisko položili na právo na odpoveď pre politikov. A tak ani v dnešnej jeho verzií po novelizácii v roku 2011 nie je v ňom napr. ani len zmienka o právach a povinnostiach novinárov, hlavných tvorcov médií.
Treba nám, jednoducho celej spoločnosti nový demokratický, právne zrelý a korektný tlačový zákon. V tom musíme pomôcť my v Slovenskom syndikáte novinárov, v ďalších novinárskych organizáciách i v pracovnej skupine, ktorá sa týmto otázkam venuje na Ministerstve kultúry SR. A nepodceňujme ani názory viacerých ľudí pôsobiacich v mediálnej oblasti, ktorí navrhujú, aby sa do tohto zákona dostali aj mnohé z princípov zakotvených v Etickom kódexe novinára. Možno aj to by bola cesta k tomu, aby sa tieto princípy dostali do záväznejšej polohy, čo neraz diskutujúcim o etických štandardoch žurnalistiky v praxi chýba.
Július Lőrincz
Komentáre
