V nedeľu uplynie polstoročnica, teda rovných 50 rokov od vydania prvého čísla lokálno-regionálneho denníka Večer. Košice sa tak 6. januára 1969 stali po Prahe, Bratislave a Brne ďalším československým mestom, ktorého obyvatelia dostávali každý pracovný deň do rúk večerník. Jeho tvorcovia si vytýčili za cieľ byť spravodajsko-reportážnym regionálnym periodikom, ktoré by aktuálnym spravodajstvom vypĺňal časovú medzeru medzi dvoma vydaniami ranníkov.
V prvom čísle sa redakcia takto prihovárala čitateľom: „Tak sme tu. Myšlienka sa stala činom. A na jeho začiatku je ctižiadosť. Skromná i veľká, ako sa to vezme. Chceme sa totiž stať vašimi dobrými priateľmi. So všetkým čo k tomu patrí. Že sa k vám poponáhľame s každým chýrom, ktorý sa dozvieme, že sa s vami poradíme ako na veci verejné i súkromné, ale rovnako, že si otvorene, priateľsky povieme, čo sa nám na sebe nepáči. Nám na vás, vám na nás. Taká je naša ctižiadosť. Zaželajme si spoločne, aby nás v tom od prvého kroku sprevádzalo šťastie.“
Vedenie Večer-a muselo hneď na začiatku riešiť viaceré problémy. Personálne, lebo účasť na projekte síce prisľúbili viacerí košickí renomovaní novinári, ale niektorí si to v poslednej chvíli rozmysleli. Redakčný kolektív bolo preto treba poskladať z menej skúsených ľudí a aj začiatočníkov. Nemalý problém boli aj vhodné priestory – spočiatku sa redakcia tiesnila v 2-3 kanceláriách vtedajších Východoslovenských tlačiarní. Až neskôr, vďaka pochopeniu kolegov z ČSTK, mohli večernikári pracovať v dôstojných podmienkach. Najzložitejšia však bola situácia so samotným názvom novín. Pôvodne sa mali volať Košický expres. Bol spracovaný aj grafický návrh titulku – písmená tvoril dym vychádzajúci z komína uháňajúceho rýchlika. Lenže na ministerstve kultúry už mal Zväz slovenských spisovateľov zaregistrovaný týždenník Expres. A tak sa muselo narýchlo improvizovať, až sa vybral Večer podľa parížskeho periodika Le Soir.
Málokto veril v životaschopnosť Večera. Kuvici hovorili o niekoľkých dňoch, týždňoch, nanajvýš mesiacoch existencie týchto novín. Aj kolegovia z Večerní Prahy, ktorí prišli urobiť reportáž o novom večerníku, ju nakoniec neuverejnili, lebo si tiež mysleli, že Večer nebude mať dlhé trvanie. To všetko zomklo redakčný kolektív, ktorý síce bez veľkých skúseností, ale s obrovským nadšením začal robiť noviny. Zakladajúcimi členmi boli šéfredaktor Ivan Fecko (ktorý sa v týchto dňoch dožíva úctyhodných 88 rokov), Miroslav Křížek a Ondrej Antal (zástupcovia šéfredaktora), ďalej redaktori (podľa abecedy ) Soňa Černá – Makarová, Milan Desiatnik, Milada Kuxová, Pavol Mato, Štefan Németh, Rudolf Szubally, Anna Švigárová, Juraj Vykukel a fotoreportér Ivan Laputka. Kolektív sa rokmi postupne menil. Prichádzali noví, iní odchádzali do ďalších médií, celoštátne nevynímajúc, spomedzi redaktorov Večera bola napríklad aj poslankyňa parlamentu, zahraničný spravodajca tlačovej kancelárie, hovorcovia významných inštitúcií a pod. Redakcii najvernejším zostal Tomáš Špira, ktorý odpracoval vo večerníku nepretržite 30 rokov a história týchto novín bola aj témou jeho diplomovej práce.
Večer sa v prvom roku vydávania stretol s veľkým záujmom čitateľov. V meste so 180 tisíc obyvateľmi dosiahol priemerný denný náklad 20 588 výtlačkov. Predávali ho kolportéri riadení redakciou. Už prvý deň sa muselo k pôvodným 25 tisícom výtlačkov dotlačiť ďalších 5 tisíc kusov a aj tak sa všetkým záujemcom neušli…
Večer, v roku 1990 premenovaný na KOŠICKÝ VEČER, prešiel viacerými vývojovými etapami ovplyvňovanými vydavateľom, šéfredaktormi, politickou klímou, ekonomickou situáciou. Zanikol v júni roku 2004, a aj keď existovali pokusy oživiť ho aspoň čiastočne (vydávanie týždenníka Korzár Večer a MY Večer, alebo večerníka Košice:dnes), Košičania a návštevníci odvtedy nemajú svoj ozajstný večerník.
Spolu s ostatnými bývalými kolegami spomína Štefan Németh
Na ilustračnej fotografii spomienka na oslavy výročia večerníka spred 20 rokov
Komentáre
