V nedeľu 23. septembra 2018 odhalili v Košiciach pamätník jednému z najvýznamnejších košických umelcov, výtvarníkovi a grafikovi Ľudovítovi Feldovi. Priestranstvo – doteraz známe ako Senný trh – ponesie odteraz meno práve po „malom velikánovi“ Feldovi a zároveň ho bude skrášľovať kamenný pamätník, ktorý nemá slúžiť len ako spomienka na Felda, ale aj na všetkých umelcov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.
Pri tejto príležitosti predseda predstavenstva Židovskej náboženskej obce v Košiciach Richard Duda vo svojom príhovore uviedol: „Marec 1904, Rakúsko-Uhorsko. Do veľkej chudobnej rodiny Feldovcov sa narodilo ďalšie dieťa Lajči – Ľudovít. Svetlo sveta uzrel v národnostne zmiešaných Košiciach, v meste s početnou židovskou komunitou. Marec 1911, Nemecko. V rodine bohatého bavorského továrnika Karla Mengeleho z Gunzburgu oslavujú narodenie mužského potomka Jozefa. V ten istý rok, tisíc kilometrov na východ, Ľudovít Feld prestáva rásť. Diagnóza – vážna porucha hypofýzy a akútny nedostatok rastového hormónu v organizme. Obaja chlapci dospievajú, Jozef študuje medicínu na prestížnych nemeckých univerzitách, dosahuje výborné študijné výsledky. V roku 1935 obhajuje doktorandskú prácu z antropológie na tému – rasových rozdielov v stavbe spodnej čeľuste. Hierarchia rás ho doslova fascinuje. V tom istom čase sa mladému Ľudovítovi takmer podarilo zabudnúť na posmešky detí i na prezývku škriatok. Baví ho kreslenie, navštevuje vychýrenú kresliarsko-grafickú školu Eugena Króna, získava diplom z budapeštianskej akadémie výtvarných umení, zakladá si vlastnú školu kreslenia…
Dve postavy, z dvoch vzdialených kútov Európy. Pravdepodobnosť ich stretnutia je minimálna. A predsa sa ich cesty skrížili. Na tom najtragickejšom mieste druhej svetovej vojny, na mieste, kde sa z vraždenia nevinných stal priemysel.
Táborový lekár, doktor Mengele je vo vytržení. Vzrušuje ho predstava hromadného šírenia čistej nadradenej rasy genetickou manipuláciou. V Osvienčime robí pokusy, pitve zaživa, dvojčatám vymieňa orgány transplantáciou, vstrekuje modrú farbu do čiernych dúhoviek detských očí. Po jeho boku Ľudovít zaznamenáva výjavy, ktoré sa mu do smrti budú vracať ako nočná mora. Nie jeho nízky vzrast, ale talent mu zachraňuje život. Ostáva však na svete takmer sám, do smrti prenasledovaný spomienkami.
Píše sa rok 1979. Od skončenia druhej svetovej vojny uplynulo viac ako 30 rokov. Ľudovít Feld – Lajči báči už dokáže prespať celú noc bez zlého sna. Obdobia skleslosti a depresií sú menej časté. Opäť sa vracia k judaizmu a snaží sa odpustiť – bohu, prírode či osudu. Kreslí, vystavuje, učí mladú generáciu výtvarných umelcov. Sedí na malej rybárskej stoličke v zastrčených uličkách historických Košíc a určite si hovorí: „Napriek všetkému som tu“. 7. februára 1979 umiera vo vlnách Atlantického oceánu po náhlom záchvate mŕtvice Wolfgang Gerhard – osamelý, strhaný, zatrpknutý samotár z chudobnej latino štvrte Sao Paula, do špiku kosti presvedčený o nadradenosti árijskej rasy. Pravým menom Jozef Mengele, ktorý sa po zatknutí Adolfa Eichmana v Buenos Aires už takmer dvadsať rokov bojí každého podozrivého pohybu vo svojej blízkosti.
Aký odkaz vysielajú tieto dve protikladné postavy dnešnému svetu? V Mengeleho prípade môžeme lakonicky skonštatovať, že inteligencia nehovorí nič o ľudských kvalitách človeka. A možno i to, že štát zmietajúci sa pod vplyvom extrémnych ideológií, vynesie na výslnie i tých, ktorí patria do uzavretých oddelení psychiatrických liečební. Feldov príbeh je dôkazom, že talent môže zachrániť život, nepomôže však prežiť. Nebyť Lajčiho húževnatosti, pracovitosti, pokory a skromnosti, nikdy by nedokázal žiť so spomienkami na hrôzy, ktoré videl, zažil a ktoré musel nedobrovoľne zachytiť do skicára.
Celá košická židovská obec je nesmierne rada, že sa podarilo dôstojným spôsobom uctiť si pamiatku tohto malého velikána a prispieť k šíreniu dobrého mena Košíc – etnicky rôznorodého mesta s bohatou umeleckou tradíciou a uvoľnenou, príjemnou atmosférou.
Dovoľte mi rozvinúť Feldovo konštatovanie: Napriek všetkému sme tu – dobrovoľne a aktívne prispievame k rozvoju Košíc, a to sa nezmení dovtedy, kým mesto a jeho občania zachovajú nulovú toleranciu voči prejavom akejkoľvek neznášanlivosti.“
Richard Duda, predseda predstavenstva Židovskej náboženskej obce v Košiciach
Komentáre
