Do Prešova prišlo posolstvo 17. novembra s niekoľkodňovým oneskorením, ale v o to silnejšej podobe, spomínajú si na chvíle spoločenských zmien tí, ktorí ich zažili na vlastnej koži. Študenti Prešovskej univerzity v Prešove prijali pozvanie na besedu Začali to kľúče. Počas nej sa 35 rokov naspäť v čase vrátila trojica, ktorá bola v zlomových momentoch aj v pozícii študenta, aj v pozícii pedagóga.
Keď sa veci „lámali“, boli priamo v epicentre diania. Či ako spoluorganizátori z radov študentov, či ako pedagógovia, ktorí pomáhali byť prvým slobodným hlasom v spoločnosti s nádejou o slobodnej budúcnosti. Traja diskutujúci sa v spomienkach vrátili do dní spojených s Nežnou revolúciou a dátumom 17. november 1989 na pôdu, kde sa to všetko začínalo, pôdu univerzitnú, medzi študentov. Ľudovít Petraško, Peter Himič a Juraj Rusnák sa preniesli v čase 35 rokov dozadu počas besedy v Univerzitnej knižnici Prešovskej univerzity s príznačným názvom Začali to kľúče.
Časy neľahké vo viacerých sférach
Každý z prítomných sa v spomienkach vrátil do doby, keď sa spoločnosť diametrálne menila. A menili sa okolnosti, ľudia, atmosféra. Ako si zaspomínal Ľudovít Petraško, spisovateľ, prekladateľ, ktorý vyštudoval nemecký i slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, už dva-tri roky pred zlomovým novembrom ’89 „bolo cítiť, že sa čosi zmení“. Dovtedajší systém on sám vnímal ako nehostinný: „Uvažoval som, že emigrujem.“ Aj miesto svojho vysokoškolského štúdia, vtedajšieho univerzitného predchodcu Prešovskej univerzity, nevnímal veľmi vábne: „Bola to inštitúcia zatuchnutá a provinčná.“ Peter Himič, dramaturg a teatrológ, ktorý taktiež vyštudoval Filozofickú fakultu UPJŠ v Prešove, ju charakterizoval ako „jednu z najkonzervatívnejších škôl od Prahy“. Juraj Rusnák, jazykovedec a teoretik médií, ktorý pôsobí ako profesor na Katedre komunikačných a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, videl vtedajšie časy na univerzite z pozície pedagóga ako priestor, kde nebolo všetko vyslovene monolitné. „Spomínam si, že tu boli také pomyslené ostrovčeky. Boli tí, ktorí držali líniu, a tí, ktorí ju narúšali.“ Niekdajší režim však nebol lichotivý vo viacerých smeroch. Ľudovít Petraško opisuje svoje pôsobenie vo vydavateľstve. „Boli to hrozné roky. V knihách sa s lupou prezerali ilustrácie, či sa nakreslení zbojníci na niekoho nepodobajú.“ Podobne to bolo aj so samotným vydávaním kníh. Hoci nikde nebol zverejnený oficiálny zoznam mien, bolo známe, ktoré mená nesmú publikovať.
Do Prešova s oneskorením
V deň demonštrácií v Prahe 17. novembra si žil Prešov ešte svojím bežným životom. Peter Himič v ten deň moderoval imatrikulácie v PKO. Jediným signálom pohybu bolo upozornenie zo strany pedagogičky na margo jeho moderovanie. „Dávajte pozor na to, čo poviete, niečo sa deje, povedala mi vtedy učiteľka.“ Celkovo bol rozbeh zmeny v pomalšom tempe. „Do Prešova zaviala revolúcia s istými obavami, východ bol vnímaný ako mierne opatrný. Prichádzali tu k študenti na vlakoch, ktorí nás prišli prebudiť. Bol tu v tom čase ale rezervovanejší prístup,“ spomína Rusnák. „V Prešove chvíľu trvalo, kým revolúcia došla, ale došla,“ potvrdzuje Petraško.
Prvá oficiálna demonštrácia v Prešove sa začala týždeň po tej pražskej.
„Bol to 24. november, opäť piatok. Išli sme so študentmi od internátu smerom na námestie. A vtedy ľudia otvorili okná a tlieskali nám. Tieto otvorené okná vnímam ako taký symbol toho, že ľudia sa chceli konečne nadýchnuť.“ Nakoniec to nabralo značné rozmery. „Začiatok bol zdanlivo veľmi pomalý, ale potom už veľmi silný. Všade bolo plno ľudí, viac ako keď sme v roku 2002 vyhrali majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Pocit, že všetci chceme zmenu, bol taký silný, že aj Prešov sa prebudil,“ spomína Rusnák. Médiá sa však prebudili ešte neskôr. „Ak sa v totalitnom režime deje zmena, sú to médiá, ktoré sa prebudia až na konci.“ V tom čase podávali informácie odlišné od tých z médií v totalitnom režime „iné“ médiá ako Hlas Ameriky či Slobodná Európa.
Moment zmeny – vzor. Motivácie – rozmanité
Médiá v prvopočiatkoch nepomáhali, iniciatíva ohľadom informovanosti šla zdola. Ako sa teda vtedy mobilizovali? Ústnym podaním či prostredníctvom študentských časopisov. Ďalšou formou bol osobný kontakt. Napríklad Juraj Rusnák chodieval so študentmi čítať ich požiadavky medzi ľudí, k robotníkom, pričom medzi zdôrazňovali fakt, že prichádzajú ako slobodní ľudia a je čas sa i ostatným slobodne nadýchnuť, bez rizika udania.
Ľudia pritom mali rôzne motivácie, prečo so systémom a režimom nesúhlasili. U niekoho to bolo napríklad zoštátnenie majetku, inde to bola skúsenosť s politickým väzňami v rodine, v ďalšom prípade náboženský útlak. Ako skonštatoval Peter Himič: „Koláž motivácií bola obrovská, lebo bola tlakom proti princípu.“
Na názor mladých, pochopiteľne, vplývalo neraz rodinné prostredia, keď sa aj napriek nesúhlasu s režimom voči nemu nič nepodnikalo. Spomínajúci sa zhodli v tom, že podstatné bolo, okrem iného, aj to, keď študenti videli vzory medzi pedagógmi a dôverovali im. „Keď vidíte v aule pedagóga, ktorý sa postaví a pošle boľševika do…, tak v priebehu minúty zmeníte názor. Lebo máte ten vzor. Ten pocit bol rozhodujúci. Aj keď strach sme mali a bol tam prítomný,“ vysvetľuje Petraško.
Vy máte slobodu, my sme ju nemali
Jedným z najskloňovanejších slov je v spojení s udalosťami Nežnej revolúcie práve sloboda. „Vy sa môžete postaviť a odísť. My sme toto kedysi nemohli,“ prihovoril sa prítomným študentom Peter Himič. A prečo demonštrácie odštartovali práve študenti? Podľa Rusnáka je odpoveď jasná. „Študentský priestor je najslobodnejší. Študent je v situácii, že takmer všetko môže a takmer nič nemusí. U študentov je to s opatrnosťou v menšej miere, a preto sú rebeli. A takto to je dobré.“
Besedu s početným zastúpením študentov hudobne dotvoril Ján Jendrichovský, bývalý absolvent Prešovskej univerzity, dnes, okrem iného, aj člen hudobného zoskupenia Srdcovka. Piesne ako „Modlitba pro Martu“ či „Sľúbili sme si lásku“ tak ešte umocnili samotné silné posolstvo stretnutia. Lebo ako v závere zdôraznil riaditeľ Univerzitnej knižnice Prešovskej univerzity Peter Haľko st.: „Čím viac sa od 17. novembra vzďaľujeme, tým viac si ho musíme pripomínať.“
Mária Dudová-Bašistová, hovorkyňa PU
Komentáre
