Zdravotnícke zariadenia ( ZZ) v SR majú síce rovnaký cieľ, ale zásadne sa líšia vo svojom financovaní. Štátne ZZ, ZZ VÚC, súkromné veľkokapitálové ZZ, aj malokapitálové súkromné ZZ (ŠAS- špecializovaná ambulantná starostlivosť a VAS- všeobecná ambulantná starostlivosť) majú principiálne odlišný spôsob financovania, ktorý preukázateľne niektoré ZZ zvýhodňuje a iné diskriminuje. Musíme si uvedomiť, že forma vlastníctva zdravotníckych zariadení ich vzájomne stavia do pozície prirodzených konkurentov, a ich financovanie podmieňuje ich existenčný priestor. Ak má byť konkurenčné prostredie vyvážené, musia byť aj podmienky pre ich existenciu vyvážené.
Štát prevádzkuje vlastné zdravotnícke zariadenia, ktorým garantuje financovanie, dotuje, oddlžuje, pomáha im pri tvorbe a udržaní podmienok, chráni ich, kontroluje ich činnosť a nakladanie s finančnými prostriedkami, čo na štát uvaľuje aj najväčšiu mieru zodpovednosti za ich hospodárenie. Napriek tomu, že v nich má štát také rozsiahle právomoci, došlo v priebehu času pod jeho gesciou k celému radu obrovských únikov verejných financií práve v štátnych zariadeniach. Isté je, že sú to financie, získané povinným výberom zdravotného poistenia a že mali ostať v systéme a slúžiť na svoj hlavný účel, na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Štát sa žiadnym spôsobom nepodieľa na financovaní príjmov malokapitálových súkromných zdravotníckych zariadení, ako sú súkromné zdravotnícke zariadenia ŠAS, akým právom sa teda snaží regulovať zákonné príjmy svojho konkurenta?
Aké je odôvodnenie pre reguláciu príjmov konkurenta, keď nie som schopný regulovať vlastné straty? Ak má byť akákoľvek konsolidácia financií v systéme účinná, štát, zastúpený Ministerstvom zdravotníctva SR nevyhnutne musí začať od najväčších strát, za ktoré nesie celú, alebo čiastočnú zodpovednosť. Akokoľvek tieto stratené financie nazveme (oddlžovanie nemocníc, korupcia, predražené nákupy, zisky z výberu poistného, reklama, etc), pre občana sú to neoprávnené poplatky pre štátne a veľkokapitálové zdravotníctvo a ich úhrnná suma je neporovnateľne vyššia, ako úhrnná suma financií, ktoré slovenskí pacienti nechali ako oprávnené poplatky napríklad v ambulanciách špecialistov.
Máme dosť dôvodov, aby sme si mohli myslieť, že periodické podsúvanie problému poplatkov v súkromných ambulanciách špecializovanej ambulantnej starostlivosti je iba mediálnym prekrytím problému financovania zdravotníctva, t. j. osvedčeným spôsobom, ako navodiť dojem „robenia poriadku“, ale tak, aby všetky doterajšie cesty najväčších únikov financií ostali neporušené. Občan nemá pátrať po mechanizmoch, ktorými sa financie strácajú po miliónoch v systéme už od ich výberu, občan je navádzaný, aby protestoval, že musel v ambulancii zaplatiť poplatok za výkony, ktoré a) buď nie sú v katalógu výkonov, b)za výkony pre administratívne účely, ktoré nie sú zdravotnými výkonmi, c) alebo za zdravotné výkony, ktoré síce v katalógu zdravotných výkonov sú, ale zdravotné poisťovne za nich platia podnákladové ceny. Má protestovať proti oprávneným poplatkom v ambulanciách, ale vôbec sa nemá zamýšľať nad tým, že tieto poplatky vôbec nemuseli byť, keby jeho peniaze neodtiekli rôznymi kanálmi už dávno predtým, ako by sa dostali k uhradeniu účelu, na ktorý boli vybraté. Pacient teda u lekára len kompenzuje úniky peňazí zo systému, ku ktorým došlo na oveľa vyšších úrovniach, ako je úroveň zdravotníckeho personálu malokapitálových ambulancií.
Máme za to, že všetci tí, ktorí sa aktívne zúčastňujú na tomto verejnom divadle sú si vedomí, že poplatky v ambulanciách neovplyvňujú schopnosť poistencov platiť povinné zdravotné odvody a že nijakým spôsobom nepoškodzujú ani financie v systéme. Ak nejde o peniaze, o čo potom ide? Ako som povedal, súkromné malokapitálové ambulancie ŠAS sú pre všetky ostatné zdravotnícke zariadenia vysoko odborný a efektívny konkurent. Ak by sa nás spoločným tlakom, pod právnou ochranou štátu, podarilo zlikvidovať, uvoľnil by sa podľa ich predstáv významný potenciál odborníkov pre potreby konkurencie, ktorým by si štátna aj veľkokapitálová konkurencia výrazne vylepšila vlastný nedostatok odbornej sily, pričom bonusom by bolo prerozdelenie financií privátnej ŠAS na ostatných účastníkov a tiež zbavenie sa žijúceho dôkazu, že v zdravotníctve sa dá pracovať efektívne z ekonomického, aj z odborného hľadiska. Pre zdravotné poisťovne by to bola vítaná príležitosť zvýšiť si mieru zisku, pretože žiadny lekár – žiadne náklady na zdravotnú starostlivosť.
Realita je však taká, že:
a)3/4 lekárov zo súkromnej ŠAS sú ľudia v dôchodkovom veku, ktorí radšej položia svoju prax, akoby sa mali vracať do organizačného rozvratu, ktorý vidia v štátnych aj veľkokapitálových zdravotníckych zariadeniach, alebo
- b) jednoducho prejdú na priame platby mimo systém poisťovní.
Keby zdravotné poisťovne platili ambulanciám ŠAS v reálnych cenách a podľa množstva oprávnene vykázaných výkonov, v ambulanciách by sme nemuseli požadovať žiadne poplatky. Lenže zdravotné poisťovne nám platia za mnohé výkony len podnákladové ceny a iba do výšky objednaných objemov (ako to jasne definoval bývalý minister Drucker) , nie do výšky oprávnene vykázaných objemov, ktoré bolo nutné realizovať na základe požiadavky zdravotného stavu obyvateľstva.
Zlaté nadčasové pravidlo slovenského zdravotníctva znie: Čo nezaplatí zdravotná poisťovňa, to si zaplatí pacient sám. Keď to nezaplatí poisťovňa, ani pacient, nebude to.
Konsolidácia financií je nutná, o tom nepochybujeme, avšak regulácia poplatkov v súkromných malokapitálových ambulanciách ŠAS je vrecom na hlavu občana, aby ho nenapadlo požadovať kontrolu miliónových finančných únikov, ktoré končia v tých správnych vreckách.
MUDr. Andrej Janco, prezident Slovenskej lekárskej únie špecialistov
Komentáre
