S režisérom Antonom Korenčim, dirigentom Petrom Valentovičom a sólistkou Luciou Kaňkovou sa zhováral dramaturg Stanislav Trnovský
Divadelná sezóna 2022/2023 vyvrcholí v Opere Národného divadla Košice vo štvrtok 22. júna premiérou poloscénického uvedenia opery Gaetana Donizettiho ANNA BOLENA, ktorou Opera NDKE po veľkom úspechu opernej inscenácie Roberto Devereux o anglickej kráľovnej Alžbete I. (tri ocenenia na Festivale hudobného divadla „OPERA 2022“ v Prahe) uzavrie veľkolepú tudorovskú trilógiu Gaetana Donizettiho strhujúcim príbehom jej matky, Anny Boleynovej. O dlhoočakávanej premiére sa dramaturg Stanislav Trnovský rozprával s režisérom Antonom Korenčim, šéfdirigentom Opery NDKE Petrom Valentovičom, ktorý ju hudobne naštudoval, a s hosťujúcou českou sopranistkou Luciou Kaňkovou, ktorá sa predstaví v postave Anny Boleny.
***
Anton Korenči: Človek a jeho psyché sa nedá zjednodušiť na zopár adjektív a prídavných mien
Anna Bolena je druhý Donizettiho titul po Robertovi Devereux, ktorý si režíroval už pred dvoma rokmi a s ktorým Opera NDKE hosťovala v Prahe a získala aj ceny. Celkovo bola táto produkcia aj hudobné naštudovanie hodnotená veľmi pozitívne. V čom vidíš podobnosť a v čom rozdiel oproti Robertovi Devereux?
Sú autori, ktorí majú svoj štýl a ktorých rozoznáte na prvé počutie, prvé prečítanie alebo prvé videnie. Potom sú autori, ktorí stále hľadajú svoj štýl a svoju formu. Anna Bolena je súčasťou tudorovskej trilógie a tieto dve opery sú si pre mňa osobne veľmi podobné. Nielen hudobne, ale aj tým, že sú zasadené takmer do toho istého historického obdobia a takisto sú podobne kompozične postavené. Majú taktiež veľmi podobné témy a motívy. To však pre mňa nie je žiadne mínus alebo negatívum. Je to podobné ako otázka, v čom je Shakespearov Richard III. iný ako podobný Richard II. Shakespeare mi nenapadol náhodou, je to alžbetínska doba, ktorá začína Henrichom VIII. a históriou okolo Kataríny Aragónskej, Anny Boleynovej, Marie Stuardovej. Takže odpoveď je veľmi jednoduchá. Myslím, že sú si veľmi podobné, to však neznamená, že aj inscenácie budú rovnaké.
Vrátim sa k historickému príbehu, k historickému podkladu. Vieme, že dôvod prečo je Anna Boleynová v anglickej histórii veľmi známa a prečo sa k nej dodnes vracajú spisovatelia, básnici a takisto aj historici je ten, že mala veľký vplyv na ďalší vývoj anglickej histórie. Ona bola príčinou alebo zámienkou, prečo došlo k rozkolu Anglicka s Rímom: kvôli tomu, aby sa Henrich VIII. mohol rozviesť, resp. anulovať svoje manželstvo so svojou prvou manželkou Katarínou Aragónskou sa musel uskutočniť rozkol s katolíckou vierou, s pápežom a Rímom. Vznikla nová anglikánska cirkev, na ktorej čele stál anglický kráľ. V opere táto historická línia v zásade nehrá veľkú úlohu. V opernom librete sa nachádzame v posledných týždňoch života Anny Boleynovej tesne pred jej popravou. Do akej miery sú pre teba ako režiséra dôležité historické fakty?
V každej inscenácii a v každej dobe ma zaujíma historický kontext, práve preto, že z toho pramení množstvo inšpirácie a zároveň aj vysvetlení, lebo naozaj je to istým spôsobom tak vzdialená doba, že bez znalosti histórie a kontextu je to pre nás inscenátorov veľmi ťažko pochopiteľné a čitateľné. A keby to nebolo pochopiteľné a čitateľné pre nás inscenátorov, tak to nebude ani pre divákov. Historický kontext je pre mňa z tohto dôvodu mimoriadne dôležitý najmä predtým, než sa začne skúšať. Presne ako hovoríš, on už možno v tomto samotnom diele nehrá prvé husle, ale je v každej hre prítomný.
Existuje kniha anglického historika, ktorý sa zaoberá práve týmto obdobím, vládou Henricha VIII. a kráľovnej Anny Boleynovej. Jeho meno je George W. Bernard a túto knihu napísal asi pre desiatimi rokmi – volá sa Anna Boleynová: Osudová príťažlivosť. Tam načrtol trocha iný pohľad na túto kráľovnú ako ženu. Ona bola za mlada na francúzskom kráľovskom dvore a prišla veľmi sebavedomá a získala si kráľa, stala sa jeho manželkou, porodila mu dcéru. Bernard ju opisuje ako veľmi zmyselnú ženu, veľmi inteligentnú a veľmi sebavedomú. Dokonca prichádza k záveru, že mnohé z obvinení nemuseli byť konšpiráciou samotného Henricha, ako je to napísané v librete. Podľa Bernarda sa Anna naozaj mohla dopúšťať nevery voči kráľovi a Henrich VIII. mal ozajstnú motiváciu sa jej zbaviť. Do akej miery je Anna Bolena touto historickou postavou, do akej miery je sebavedomá a inteligentná žena?
Možno položartom začnem takou parafrázou, že nie som historik. V každom prípade si myslím, že človek a jeho psyché, jeho duša nie je taká jednoduchá a nedá sa zjednodušiť na zopár adjektív a prídavných mien. Každý jeden máme v sebe obrovskú hĺbku a motivácie môžu byť rôzne, dokonca iné, ako si my sami myslíme. Môžu byť iné, ako si o nás myslia druhí a každý si môže vysvetľovať konanie toho druhého človeka inak. Akonáhle sploštíme nejakú postavu, povieme, že táto postava koná z tohto a tohto dôvodu, tak ju jednoducho splošťujeme, pretože nikdy človek nekoná na základe jedného popudu, vždy je to zložité a málokedy človek rozumie sám sebe. Myslím, že ak by niekto povedal, že rozumie sám sebe, tak to je prvý dôkaz, že sám sebe nerozumie. Pre mňa je presne preto táto opera taká živá, taká pravdivá a autentická, lebo vyjadruje presne tento kontrapunkt, a práve to ste možno spomínali, že emócia hudby vyjadruje niečo iné ako slová, ktoré spieva. A to je podľa mňa to najpravdivejšie a najautentickejšie zobrazenie ľudskej povahy alebo človeka ako takého, ktorý je sám o sebe rozporuplný a jednoznačné motivácie má iba v rozprávkach.
Je niečo, čo si dnešný divák môže zobrať z toho vnútorného sveta a emócií postáv, ktoré sú v Anne Bolene? Niečo všeobecne platné? My sme už o tom hovorili, je to možno krehkosť života a nezmyselnosť ľudského pachtenia sa. Nakoniec si história však vždy nájde svoju cestu.
Ja si myslím, že nie je podstatné, z ktorej doby to dielo tvoríme, ale akonáhle človek zacíti alebo objaví nejaký moment pravdy v diele, paradoxne v ilúzii objaví nejakú skutočnosť a pravdu, tak to už samo o sebe vytvára istý katarzný zážitok, nejaké poznanie. Nemám teraz na mysli poznanie nejakej rovnice, 2 + 3 je 5, ale poznanie života, nejakú skúsenosť. Možno nejakú koncentrovanejšiu hlbšiu skúsenosť, ako tá každodenná banálna.
***
Peter Valentovič: V belcante nič nie je, ale je tam toho veľmi veľa
Marcel Prawy bol rakúsky operný guru, tzv. Opernführer der Nation (operný sprievodca národa) a povedal o tejto hudbe: „Na juh od Álp hrajú orchestre každú Donizettiho notu s posvätnou úctou ako nemecký orchester hrá Parsifala v Bayreuthe.“ Cítiš to tiež tak?
Belcanto štýl je veľmi náročný, pretože by sme mohli povedať, že tam nič nie je, ale je tam toho veľmi veľa. Už len napríklad, keď druhé husle hrajú sprievod k árii, znie to banálne, ale v celej súvislosti je to jedna geniálna kompozícia. Samozrejme záleží veľmi aj na orchestri, ktorý hrá. Čím to hráči lepšie poznajú, tým viac sa vedia k hudbe priblížiť. Neustále sa menia tempá a všetko závisí od textu a od spevákov. Dirigovať belcanto je veľmi náročné, človek musí byť veľmi pozorný na spevákov. Keď máme viacero obsadení, tak je podľa mňa správne, keď si každý spevák vytvorí kadenciu, tempo, ktoré vyhovuje jemu, pretože je to celé postavené na speve. Nechcem povedať, že orchester má sekundárnu úlohu, nie je to tak, ale do určitej záleží práve na spevákovi, či to bude belcanto alebo krásny spev a na tom to musíme postaviť.
Anna Bolena je považovaná za akýsi medzník v Donizettiho tvorbe, keďže skladateľ prišiel s novou invenciou. Vnímaš to tiež tak, že tam bol akýsi prielom medzi tým, čo vzniklo pred touto operou, to znamená Rossini, Bellini alebo aj Donizettiho skoršie diela. Je tam základná belcantová štruktúra, je tam scéna, recitatív, ária, cabaletta atď. V čom teda spočíva hudobná invencia tejto opery?
Do určitej miery je to orchestrácia. Napríklad ženský zbor, ktorý je pred záverečnou scénou, Chi può vederla, využíva grancassu ako sólový nástroj, ktorý má určité sóla a podmaz ako smútočný pochod, čo bolo dovtedy nevídané. A takisto orchestrácia nie je taká jednoznačná, že všade hrajú všetky dychy naraz, ale napríklad majú sólo klarinety, ale je to veľmi farebne napísané. Takisto si myslím, že to harmonicky posunul na vyššiu úroveň, pretože mal hudobnú invenciu. A myslím si, že úspech opery nie je len v hudbe, ktorá je prekrásna – árie, záverečná scéna, duety aj ouvertúra sú veľmi krásne – ale je tam tá dramatickosť, ako je to vystavané od začiatku do konca, cez zbory, cez duety atď. Každé jedno číslo je uzavretým číslom, a to je štýl, ktorý vtedy bol a skoro každá ária má aj cabalettu. Ale zaujímavé je aj to, že nie každá cabaletta je rýchla, väčšinou v Belliniho aj v skorších operách je to tak, že najprv začne pomalá ária a potom cabaletta – druhá časť je rýchla. Dielo je novátorské aj v orchestrácii, v invencii, v nápadoch a samozrejme tá dramatickosť, vyvrcholenie celej opery spočíva v poslednej scéne, ktorá je neuveriteľne prekomponovaná, menia sa tempá, nálady, myslím, že je to na svoju dobu veľmi moderné a veľa skladateľov z toho vychádzalo. Neskoršia Donizettiho tvorba, ale aj Bellini a raný Verdi z toho veľa čerpali.
Myslím, že tam určite hrá rolu aj dramatický oblúk, sú tam zaujímavé scény, kde vidíme cez dramatickú aj hudobnú linku vnútorný svet a motiváciu postáv, ako je napr. v duete v druhom dejstve medzi Annou a Giovannou Seymour, alebo finále prvého dejstva, sextet, ktorému predchádza trojnásobný výkrik Anny: „Giudici ad Anna!“
Ešte by som povedal, že jedna zaujímavá a novátorská vec je, že Anna Bolena je soprán a Jane Seymour je tiež pôvodne písaná ako soprán. Neskôr vznikla tradícia, aby sa odlíšili tie dva hlasy, tak Jane Seymour bola považovaná za mezzosoprán, má tam aj nižšie tóny, a čo je veľmi zaujímavé, v duete spieva Anna Bolena spodný hlas a Jane Seymour je tam vyšší hlas. To je tiež novátorské, že tie farby sa menia a to dovtedy nebolo. Keď je tenor, tak sa to tak bežne robievalo, skladatelia to tak písali, že tenor je vyššia tercia alebo sexta a sopránový hlas je pod ňou a keď sú dva soprány, tak to znie úplne inak, ako keď máte medzi sebou tú sextu rozdiel. To je tiež jedna z tých novátorských vecí, že nižší hlas spieva v duete vyššie.
Myslím, že je aj tradíciou posledných desaťročí, keď sa Jane Seymour obsadzuje mezzosopránom, aby sa farbou hlasu odlíšila od titulnej hrdinky. Vieš si predstaviť aj takú konšteláciu, že by Jane Seymour spieval soprán, ktorý by mal samozrejme na to daný rozsah?
Určite áno, pretože je to svojím spôsobom písané sopránovo, dokonca sú tam písané C, ktoré nie sú samozrejme v partitúre, keďže to je mezzosoprán, alebo taký zwischenfach spevák, ktorý má aj nízke tóny aj vysoké. Naša Mirka Havryliuk je ten prípad, ten typ speváčky, ktorá má aj vysoké tóny, ale aj tie hlboké. Napríklad v druhom dejstve v árii tam má H, ktoré musí plným hlasom spievať a keby to bol soprán, tak by to asi nezvládla, pretože to je mimo rozsahu sopránu.
Pre teba belcanto nie je novým terénom, tu v Košiciach si dirigoval už Roberta Devereux, ale tvoja skúsenosť siaha ďaleko do minulosti. Skús nám niečo povedať o tom, aký je tvoj vzťah k belcantu.
Ja som veľmi rád, že som mohol belcanto objaviť vďaka pani Edite Gruberovej, zhodou okolností aj náš prvý koncert bolo finále scény z troch tudorovských kráľovien, robili sme finále z opier Maria Stuarda, Anna Bolena a Roberto Devereux, takže to bol môj prvý kontakt v Európe, pretože predtým som robil Námesačnú, Don Pasquale, Traviatu, Rigoletta, ale toto bol prvý ozajstný kontakt s belcantom a veľmi veľa som sa od nej naučil. Mal som možnosť robiť skoro všetky opery, dokonca aj také menej známe ako La Straniera od Belliniho. Chceli sme robiť aj Donizettiho neznámu operu Gemma di Vergy, no to sa nakoniec nepodarilo. Pre mňa je belcanto niečo výnimočné, pretože tam všetko záleží od spevákov. Pamätám si, ako mi pani Gruberová hovorila, že: „Keď začne ária, Peter, ty nemusíš byť vždy so mnou, stačí keď sa s orchestrom stretneme niekde“ – je to v poriadku, keď to tak pláva a tie harmónie sú také jasné, tam sa toho veľa nedeje. Všetko záleží od speváka, aj spomalenia a zrýchlenia, takže je to veľmi náročný štýl pre dirigenta, pretože musí dávať pozor na každú jednu notu, ktorú spevák spieva, na text aj doprovod. Orchester musí byť takisto veľmi pozorný a vnímavý. Myslím, že keď sa to spojí, výsledok stojí za to. Teraz tu máme veľmi dobrých spevákov a orchester je veľmi citlivý a počúva tú melódiu a potom z toho vznikne jedna krásna hudba, ktorá je vlastne to belcanto.
Sú dirigenti, ktorí sa dajú označiť ako špecialisti na belcanto?
Myslím, že ani nie, skôr ide o to, aký vzťah k nemu dirigenti majú. Poznám zopár dirigentov, ktorí mi povedali, že radšej robia Toscu a verizmus, lebo belcanto je náročné. Vždy to záleží od spevákov, keď sú veľmi kvalitní a muzikálni, tam to ide ľahšie. Keď sú speváci, ktorí majú s belcantom menej skúseností, môže to byť zložitejšie.
Anna Bolena viackrát ukáže svoj vlastný temperament aj sebavedomie v tejto opere, či už je to na konci prvého dejstva alebo v spomínanom duete s Jane Seymour alebo na konci opery, keď po tzv. scéne šialenstva Piangete voi zaspieva fulminantný záver Coppia iniqua, v ktorom odpúšťa novému kráľovskému páru, ale hudba akoby hovorila niečo iné. Peter, aký máš na to názor?
Tá hudba je tam úplne sebavedomá a povedal by som, že až agresívna. Myslím si, že charakter Anny Boleny v záverečnej árii resp. cabalette Coppia iniqua vykresľuje až agresívnu povahu. Po hudobnej stránke je tam nekompromisné tempo a to zrazu skončí, lebo Anna vie, že bude popravená. Hudba je tam taká sugestívna a do určitej miery až agresívna tým, ako je to inštrumentované, aké sú tam ritardandá a kontrabasy, ktoré začnú mať s violončelami obrovské sforzato. Tam je to veľmi jasné a končí sa história jej života, ale v hudbe je to napísané.
***
Lucie Kaňková: Belcanto je absolútny vrchol pre speváka
V Košiciach si debutovala ako Kráľovná noci, v premiére Čarovnej flauty vo februári tohto roka, viackrát si účinkovala v reprízach, dokonca naposledy si si zaspievala aj časť partu Paminy, keď si veľmi pohotovo zaskočila za chorú kolegyňu. Okrem toho sme ťa počuli v ostatných dňoch ako Violettu v Traviate. To všetko sú trocha iné štýly ako je belcanto, ako je Donizettiho Anna Bolena. Ako sa ti spieva belcanto a je to tvoja prvá skúsenosť s belcantom a s Donizettim?
Musím povedať, že ja som trocha turista medzi štýlmi, robím to aj rada, že vždy spievam niečo trocha iné, aby si hlas sadol do určitého obdobia, do určitého štýlu, do určitého typu spevu. Myslím, že to hlasu prospieva vo vývoji. Čo sa týka belcanta, pre mňa to je absolútny vrchol pre speváka v tom, že máme obrovskú slobodu tvoriť krásnu hudbu, dokonca si prepísať určité noty, ktoré v tomto prípade Gaetano Donizetti napísal. Je dovolené viac-menej všetko, čo zapadá do tohto štýlu. Teraz som si overila, že belcanto spievam asi najradšej, práve kvôli tej slobode. Ale zároveň je aj dobré to, aby sa spevák medzitým venoval aj napríklad spomínanému Mozartovi. Vtedy si zas hlas sadne do tej čistej formy.
Čo sa týka hlasu, je táto rola pre teba dramatickejšia v porovnaní napríklad s Mozartom a potom aj s Verdim? Čo to znamená pre tvoj hlas, pre tvoj fach, resp. pre obdobie, v ktorom sa momentálne nachádza tvoj hlas?
Samozrejme, musím s hlasom pracovať trocha inak. Je to dramatickejšia rola než bola napríklad spomínaná Kráľovná noci alebo Pamina. Pri Violette by som skôr povedala, že to je iný druh spievania. Nie je to vyslovene o tej dramatickosti, je to o práci so svalstvom, s hlasom.
Ako vidíš kráľovnú Annu Boleynovú? Je to pre teba tá krehká žena, ktorá je pokorná a nejakým spôsobom sa podriadi tej rane osudu, ktorá príde? Alebo je to sebavedomá žena? Aká bude tvoja Bolena, ako ju ty cítiš?
Myslím, že ju Donizetti stvárnil trocha inak, než ako to bolo v histórii. Preto ešte stále zápasím s tým, ako rolu interpretovať. V Donizettiho hudbe je stvárnená skôr ako trpiaca žena, ktorá sa snaží, aby ju Henrich znova miloval, odpustil jej. Myslím si, že historicky to až takto nebolo, že bola veľmi sebavedomá žena, mala veľmi dobré vzdelanie nielen z francúzskeho dvora, ale aj z Anglicka. Snažím sa nájsť strednú cestu, aby nebola ženou trpiteľkou, ale tou sebavedomou, cieľavedomou Annou Boleynovou, ktorú poznáme z histórie, ale aby to zároveň zapadlo do Donizettiho hudby.
Komentáre
