Ruský prezident Vladimir Putin vo svojom prejave plnom historických nezmyslov, lží a agresie začal narábať s naratívom, že Ukrajina nemá nárok na vlastnú štátnosť. Že je to „bábka bez štátnosti“. Že nemá nárok na samostatnosť, nezávislosť, že Ukrajinci nie sú samostatným národom. Okrem toho, že ide o nevýslovnú drzosť, že si niekto toto dovolí voči suverénnemu štátu, suverénnemu národu s vlastnou vládou, je to aj do očí bijúce klamstvo. Chcem teraz ako historik poukázať na to, prečo musíme v tejto situácii stáť za Ukrajinou, ako našim bezprostredným susedom a prečo sú nám Slovákom Ukrajinci omnoho bližší, ako Rusi. Ak už sa nám tu nejaký pomýlený jedinec začne oháňať ideou slovanskej vzájomnosti z 19. storočia (stokrát dejinami vyvrátenou), Rusov musí dať až na posledné miesto. Nám sú jednoznačne bližší Česi, Poliaci a Ukrajinci. Pozrime sa pre toto tvrdenie do histórie, nie príliš vzdialenej, len do začiatku 20. storočia. Aby sme si trochu ujasnili, či Ukrajinci majú „právo“ byť národom a či majú právo na vlastný štát.
Začiatkom 20. storočia bolo územie súčasnej Slovenskej republiky súčasťou Uhorska. Celé dnešné územie Zakarpatskej oblasti Ukrajinskej republiky bolo rovnako súčasťou Uhorska. Mestá ako Užhorod, Mukačevo, Berehovo, Chust a ďalšie patrili do Uhorska. Náš spoločný cisár a kráľ bol František Jozef I., mali sme spoločnú armádu, spoločnú zahraničnú politiku a ďalšie aspekty. Súčasťou spoločného štátu Rakúsko-Uhorska však bola aj celá dnešná Ľvovská oblasť Ukrajiny, vtedy známa pod menom Halič. Halič bola rakúskou provinciou, patrila teda do rakúskej časti ríše. Hlavným mestom Haliče bol Ľvov. Do Haliče patrilo mnoho miest, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na Ukrajine ako Sambor, Stryj, Tarnopol a ďalšie. Východná hranica Haliče a teda aj východná hranica Rakúsko-Uhorska v tejto oblasti išla východne od línie Brody – Tarnopol. Rozsiahla časť dnešnej západnej Ukrajiny bola teda ešte začiatkom 20. storočia súčasťou spoločného štátu. Slováci obývali s Ukrajincami jeden štát, mali spoločného panovníka, zahraničnú politiku i spoločnú armádu. Rozdiely boli vo vnútornej politike uhorskej a rakúskej časti ríše.
Prvá svetová vojna (1914 – 1918) postupne kompletne pozmenila mapu Európy a hranice európskych štátov. O slovo sa začali hlásiť utláčané národy rakúsko-uhorskej monarchie, ale i ruskej ríše. Národné povedomie vzrástlo u Čechov, Slovákov, Poliakov i Ukrajincov. Každý z týchto národov sa postupne usiloval vymaniť zo želiez starého mocnárstva a chcel si vládnuť sám. Z uvedených národov mali Ukrajinci práve tú smolu, že sa im to nepodarilo. Už v roku 1917 vypukla v Rusku občianska vojna a Ukrajinci si postupne založili samostatné štátiky, ktoré však nemali dlhú históriu. V roku 1918 boli reálne kontrolované cisárskou nemeckou armádou a zmietali sa v chaose a neustálej vojne. Rok 1918 priniesol zánik starobylých monarchií i vznik nových štátov. Česi a Slováci sa spojili v spoločnom štáte nazvanom Československá republika a opätovnú samostatnosť si vybojovalo aj Poľsko. Ukrajinci mali tú smolu, že nemali také osobnosti ako my v podobe T. G. Masaryka a M. R. Štefánika, ktoré by mali dosah na čelných predstaviteľov víťazných mocností na mierovej konferencii v Paríži. Krvavá občianska vojna uvrhla súčasné územie Ukrajiny do bojov medzi boľševikmi, bielogvardejcami a ďalšími ozbrojenými skupinami. Štáty, ktoré tu vznikali, neboli medzinárodne uznávané a reálne neplnili svoju funkciu. Územie, ktoré obývali Ukrajinci, bolo po roku 1919 definitívne rozdelené medzi niekoľko štátov. Celé územie rakúskej Haliče (spolu s hlavným mestom Ľvov) pohltilo medzivojnové Poľsko. Územie tzv. Uhorskej Rusi pripadlo Československu. V roku 1919 sa oficiálnou súčasťou mladej republiky stalo toto územie už pod novým názvom Podkarpatská Rus. Mestá ako Užhorod, Mukačevo, Berehovo, Chust, sa stali súčasťou Československa. Ukrajinci sa usilovali o samostatnosť aj v rámci krvavej občianskej vojny v rozpadávajúcom sa Rusku, ale ani to sa im nepodarilo dosiahnuť. Územie, ktoré obývali, sa postupne stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Od mestečka Kamenec Podolský na východ sa rozprestierala Ukrajinská socialistická sovietska republika. Ukrajinci sú svojbytným národom, ktorý do roku 1918 žil roztrúsený v niekoľkých štátnych útvaroch (Rakúsko-Uhorsko, Rusko) a po roku 1919 takisto na území niekoľkých štátnych útvarov (Poľsko, Československo, Rumunsko, ZSSR). Ukrajinci na rozdiel od nás mali smolu, že sa im v medzivojnovom období reálne nepodarilo vytvoriť štát, ktorý by prežil dlhšie obdobie a bol medzinárodne uznaný.
V prvej polovici 30. rokov 20. storočia zažila Ukrajinská SSR strašné obdobie Stalinom cielene uskutočňovaného desivého hladomoru, ktorý vošiel do dejín pod ukrajinským názvom HOLODOMOR. Ten pripravil o život niekoľko miliónov etnických Ukrajincov. Ukrajinci toto Rusom (Moskve, Kremľu – dosaďte si podľa toho, čo potrebujete) nikdy nemôžu zabudnúť, išlo o plánované vyvražďovanie nepohodlnej ukrajinskej populácie v rámci stalinských čistiek na území ZSSR. O čo lepšie sa mali Ukrajinci a Rusíni žijúci na Podkarpatskej Rusi, oproti tomu, čo zažívali ich príbuzní na sovietskej Ukrajine.
Druhá svetová vojna (1939 – 1945) opäť prepísala hranice Európy a opäť nie v prospech Ukrajincov. Ani v tomto prípade si Ukrajinci nevybojovali vlastný štát. Aj po roku 1945 ostali súčasťou ZSSR. Je potrebné poznamenať, že Sovietsky zväz nám odtrhol aj územie Podkarpatskej Rusi, ktoré Červená armáda obsadzovala už počas roku 1944. Územie nikdy nebolo vrátené Československu, po zinscenovaných ľudových hlasovaniach bolo územie po skončení vojny definitívne pripojené k ZSSR. Stalin potreboval karpatský oblúk ako prirodzenú bariéru pred prípadným útokom zo západu proti svojej ríši. Až do roku 1939 sme však mali s Ukrajincami a súčasnou Zakarpatskou oblasťou Ukrajiny spoločný štát Československo a Ukrajinci sú nám teda jazykom, kultúrou, dejinami, mentalitou rozhodne bližší ako Rusi. Na to je nutné nezabúdať a neustále to pripomínať. Ide o svojbytný národ, ktorý nemal toľko šťastia ako my a nepodarilo sa mu vytvoriť v moderných dejinách vlastný, stabilný a medzinárodne uznaný štát, hoci sa o to vytrvalo usiloval. Milióny a milióny Ukrajincov za túto snahu zaplatili cenu najvyššiu. Až po rozpade ZSSR vznikla v roku 1991 samostatná Ukrajina.
Mgr. Martin Konečný, PhD.
Komentáre
