Je novým šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice (ŠfK) a pravidelne sa vracia do Národného divadla v rodnej Prahe. Chystá sa uviesť prvú premiéru aktuálnej sezóny v bratislavskom SND s hviezdnym obsadením – Verdiho operu La Traviata a čochvíľa sa objaví aj v Grazi, kde naštuduje Švandu Dudáka. Na jar ho čaká práca na Jej Pastorkyni v Nórskej opere v Oslo a teší sa na nahrávanie albumu Straussových piesní v Mníchovskom rozhlase spolu s Pavlom Bršlíkom. Robert Jindra žije klasickou hudbou každú sekundu svojho života. V rozhovore prezrádza, ako sa mu spolupracuje s orchestrom ŠfK, na čo sa môžu poslucháči tešiť počas jeho inauguračného koncertu i kde zháňa raritné skladby, ktoré s radosťou zdieľa so svojím publikom.
- Každý týždeň trávite v inom meste, váš kalendár musí byť skutočne plný. Čo vás čaká v Košiciach?
Mnoho úloh. Pretože prvý rok môjho pôsobenia na poste šéfdirigenta ŠfK sme s riaditeľkou Luciou Potokárovou naplánovali celkom intenzívne. Dramaturgia bude zaujímavá, pomerne široká a tiež náročná. Sú tam skutočne náročné tituly, ktoré verím, že diváci ocenia. Som človek, ktorý sa snaží poslucháčom ukazovať, že okrem stálic a obľúbených titulov sú aj diela, čo nie sú až také známe, ale majú svoju vysokú hodnotu a relevanciu v dramaturgickom pláne. Pevne dúfam, že sa nám podarí nájsť priesečník, keď diváci budú nadšení a nás to bude posúvať ďalej a ďalej.
- S vaším menom sa spája pojem „nekonvenčné nápady“ – čo konkrétne si môže pod tým čitateľ predstaviť?
Napríklad aj septembrový koncert v rámci Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola, kde sme hrali Josepha Jongena, ktorý sa v Košiciach nehral takmer 30 rokov. Napriek tomu, že to nie je často hrané dielo, má vysokú umeleckú hodnotu a zožalo v publiku obrovský ohlas. To ma utvrdzuje v tom, aby sme šli touto cestou. Riaditeľka ŠfK Lucia Potokárová je v rámci dramaturgie otvorený človek, je vnímavá, vie, čo chce a dokáže aj načúvať, a to je jeden z dôvodov, prečo som pristúpil k užšej spolupráci so ŠfK. Cítim súznenie v ľudskej i pracovnej rovine medzi nami.
- Budete teda v novej sezóne ŠfK preferovať skôr moderné skladby?
Často sa ma pýtajú, či mám radšej klasické alebo modernejšie podoby inscenácií. Videl som kopu zlých moderných, a kopu zlých klasických prevedení. Divadlo a opera by sa mali robiť dobre a musia diváka osloviť a vzbudiť v ňom emóciu. Najhoršie je, ak z predstavenia odchádzate a v hlave už máte plán na celý budúci týždeň, pretože vám to behalo po rozume. Podobne je na tom dramaturgia symfonickej hudby. Vnímavé publikum ŠfK očakáva i čosi naviac. Aby sme ukázali aj nový smer, novú cestu a rozširovali tým obzory. Nemôžeme hrať len dookola to isté, hoci veľmi kvalitné. Aj dobré sa omrzí, okuká, opočúva. Chcem ukázať, že moderné neznamená zlé ani škaredé. Moderné dielo znamená len to, že je bližšie k našim časom. Netreba zabudnúť, že aj niektorí dnes uznávaní velikáni hudby ako Mahler či Wagner v čase svojho života pôsobili avantgardne až škandálne. To, čo v tej dobe znamenalo škandál, k tomu sa dnes „modlíme“.
- Máme podobný príklad aj v našich končinách?
Samozrejme, Leoš Janáček! Aktuálne jeden z najhranejších skladateľov vo svete. Ale v dobe, keď žil, sa mu doslova vysmievali. Odsúdiť niečo, skôr než to spoznáme, je veľmi jednoduché. Ale ja si myslím, že najskôr je dôležité to spoznať a započúvať sa a až potom si urobiť názor. Veľakrát sa mi už stalo, že po koncerte „niečoho málo hrávaného“ za mnou prišli ľudia a pýtali sa: „Prečo sa toto nehráva, kde si to vyhrabal, veď to je bomba!“ Veľa vecí sa v českom a slovenskom prostredí vôbec nikdy nehralo.
- Kde nachádzate verejnosti skryté hudobné skvosty?
Som obrovský zberateľ CD nahrávok a špecializujem sa práve na málo známe veci. Môj byt je jedna veľká cédečkáreň. Nikdy som nemal odvahu ich spočítať. Ale myslím si, že všetko, čo je nahraté z klasickej hudby na CD, je u mňa doma. V špecializovaných obchodoch v zahraničí vyhľadavám raritné diela, resp. som objavil aj pre mňa celkom nové meno skladateľa!
- V obchodoch s hudbou existuje oddelenie s názvom „raritné diela“?
Nie, ale existuje veľa bazárov, ktoré zahŕňajú nahrávky, ktoré už inde nie sú prístupné, ani na internete. Jeden obchod v berlínskom Charlottenburgu predáva aj pozostalosti hudobných zberateľov. Keď tam zablúdim, rovno si kupujem nový kufor.
- Orchester ŠfK poznáte už z minulých spoluprác. Aký je medzi vami vzťah?
S orchestrom ŠfK som sa už v minulosti stretával a hneď pri prvej spolupráci som cítil, že sme na jednej vlne. Tu sú ľudia, ktorí robia hudbu radi. Dávajú mi pozitívnu energiu a to ma núti im ju vracať. A to je tiež dôvod, prečo som prijal ponuku šéfdirigenta ŠfK. Títo hudobníci chcú byť s plným nasadením lepší a lepší. Sú otvorení nápadu nehrať dookola to isté. V septembri sme skúšali dva koncerty a na skúškach panovala nesmierne profesionálna atmosféra. A keď sa nám na poslednú chvíľu, žiaľ, zrušil koncert so Štefan Margitom, čakal som, ako budú reagovať, či sa budú tešiť, že majú dva dni voľno. Ale nie, hovorili, že je to veľká škoda a pýtali sa, kedy ten, inak náročný program, budú môcť hrať. Toto je pre mňa ten správny „hec“.
- Ovplyvňujú vás aj názory priamo z orchestra?
Poviem to tak. Vždy mám o skladbe konkrétnu predstavu, nosím si ju v sebe. Ale stane sa, že niekto z muzikantov zahrá niektorú frázu v inej podobe, ako si ju predstavujem. Buď to opravím, alebo, ako sa mi to už veľakrát stalo, ma iný prístup zaujme. Nemám problém zaujímavé a funkčné návrhy prijať. Dávam orchestru to najlepšie, čo viem. Medzi nami je vzájomný rešpekt a dialóg, pretože sa cítim byť jeden z nich, jeden z muzikantov. Veď pracujeme na spoločnom diele. Len mám to posledné slovo.
- Kde vidíte orchester ŠfK o pár rokov?
Mám výhodu, že predo mnou pôsobil 13 rokov na poste šéfdirigenta úžasný muzikant Zbyněk Müller, ktorý urobil s orchestrom ŠfK obrovský kus roboty. Takže ja musím len dobre nadviazať a nepokaziť to. Ale môj veľký sen je, aby sa ŠfK dostala do povedomia nielen svojou kvalitou a bola konkurencieschopná po celej Európe, ale aby mala aj svoj špecifický zvuk. Aby človek, čo si vypočuje tento orchester, bude vedieť, že toto je Štátna filharmónia Košice.
- Priblížte nám prosím Otvárací koncert novej sezóny ŠfK. (Dom umenia, 7. október / 19:00)
Na Otváracom koncerte návštevníci dostanú novátorský program – Rottovo strhujúce dielo odsúdené k úspechu. Hans Rott je skladateľ málo známy, myslím si neprávom, pretože napísal strhujúcu hudbu postwagnerovskú, postromantickú. Zomrel predčasne, mal len 26 rokov. Jeho symfónia ma zaujala na prvé vypočutie. Bol som fascinovaný, ako tak mladý človek mohol napísať také veľkolepé dielo. Dokonca na jeho pohrebe sa zúčastnili ľudia ako Bruckner a Mahler, aby mu vzdali hold.
Zároveň zahráme aj veľmi známe dielo Hectora Berlioza – Smrť Kleopatry, lyrické scény – energické a náročné pre speváčku. Som rád, že pozvanie prijala sopranistka Jolana Fogašová, pretože okrem toho, že je vynikajúca umelkyňa, je krásna žena podobne ako legendárna Kleopatra. Ako predohru koncertu som vybral tiež nie úplne doceneného českého skladateľa Zdeňka Fibicha a jeho veľkolepú predohru k opere Pád Arkuna. Všetky skladby majú aj niečo spoločné – vplyv novoromantizmu, ale zároveň každý zo skladateľov hovorí celkom iným hudobným jazykom, takže to bude pestrý večer.
- Prečo by mal návštevník prísť na Otvárací koncert?
Preto, aby sme mohli sezónu odštartovať s divákmi. Veľmi si želám, aby boli diváci spokojní a vychutnali si hudbu naživo. Je to nenahraditeľný pocit. Trochu som mal počas všetkých tých covid obmedzení strach, či sa neukáže, že je kultúra nepotrebná. Ale napĺňa ma obrovskou radosťou spätná väzba, ktorú nám ľudia dávajú – hudba je potrebná! Možno nás to malo všetkých prebudiť, aby sme si uvedomili, aké máme šťastie – robiť hudbu a dostávať potlesk od publika. A poslucháči si uvedomili, ako živú hudbu potrebujú pre svoju psychiku, vnútorný pokoj, svoje uvedomenie – i uvedomenie si svojej národnej identity.
- Hoci ste to čiastočne odpovedali, na záver sa opýtam, čo môže v dnešnej dobe filharmónia odovzdať návštevníkom?
Hudba ako taká v človeku budí emócie. Vďaka emóciám sa správame aj v ostatnom živote – pracovnom, rodinnom, partnerskom. Ak sme pokojní v duši a máme v sebe pozitívne emócie, k čomu môže prispieť aj hudba, potom aj svet je krajší. Zároveň rozširuje vzdelanie a obzory. A to každého formuje. Ľudia by mali chodiť za akoukoľvek kultúrou, aby si uvedomili, koľko krásy vzniká na tejto Zemi, a že máme aj čosi navyše, než len robotu, počítače a stres. Na koncerte môžete zabudnúť na hodinu či viac na reálny svet a vydať sa do fantazijnej ríše s plnou paletou emócií. Neviem si predstaviť život bez hudby.
Ďakujem za rozhovor.
Lucia Radzová
Komentáre
