V pondelok 24. júna 2019 sme sa v bratislavskom krematóriu navždy rozlúčili so skvelým a nezabudnuteľným pánom doc. JUDr. Lubošom Šefčákom, CSc., spoluzakladateľom katedry novinárstva na univerzite Komenského – prvej svojho druhu v bývalom Česko-Slovensku – v roku 1952 a po Novembri 1989 aj Slovenského syndikátu novinárov novinárov (jeho legitimácia mala číslo 007). Pán docent sa narodil v Brne 5. augusta 1929, ale mladosť prežil vo „valašskom kráľovstve“. Ešte ako chlapec sa stal členom skautského oddielu, neskôr družiny Modrý Racek. Priatelia z tohto obdobia zostali navždy súčasťou jeho života – medzi nimi „Racek“ Brzobohatý. Po maturite na Reálnom gymnáziu Františka Palackého vo Valašskom Meziříčí začal študovať na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a po jej zrušení dokončil štúdiá na Univerzite Komenského s titulom doktora práv. Ako tajomník Filozofickej fakulty UK stál v roku 1952 pri zrode dnešnej katedry žurnalistiky, kde už o rok neskôr externe prednášal predmet Štát a právo pre novinárov. Keď sa v roku 1956 stal jej odborným asistentom, postupne profiloval a prednášal Propedeutiku štúdia žurnalistiky, Tlačové právo, Novinársku etiku, Dejiny svetového novinárstva, Najnovšie dejiny slovenského novinárstva, Diplomový seminár. V 60. rokoch sa stal spolutvorcom nového, na svoju dobu moderného Tlačového zákona č. 81/1966 Zb., ktorý v novelizovaných zneniach platil 42 rokov.
V máji 1968, po obhajobe dizertačnej práce Kapitoly z dejín slobody tlače, získal hodnosť kandidáta historických vied, o dva roky neskôr sa habilitoval, ale namiesto docentského dekrétu v rámci tzv. normalizácie ako „protisocialistický a protisovietsky živel“ dostal zákaz pedagogického pôsobenia a publikovania. K biľagu kacíra iste prispel jeho článok „John Milton stále aktuálny“ publikovaný v poslednom pookupačnom čísle Kultúrneho života 6. septembra 1968, v ktorom si dovolil citovať z Areopagitiky. Luboš bol dočasne preradený za odborného pracovníka a len vďaka nebojácnemu postoju prof. Ľudovíta Jacza v Kabinete teórie a dejín žurnalistiky ďalej organizačne viedol diaľkové štúdium a vedecky pracoval na úspešnej Malej encyklopédii žurnalistiky, statiach do vlastivedy Slovensko, skriptách a štúdiách. Jeho meno sa však nikdy nemohlo uvádzať.
Keď prišla zamatová revolúcia, mal krátko po 60-tke. Bol plne rehabilitovaný a v roku 1990 sa vrátil do pedagogického procesu. Absolvoval druhýkrát habilitáciu a bol konečne menovaný a ustanovený za docenta žurnalistiky. Samozrejme, mohol opäť publikovať pod vlastným menom, čo náležite využil. Za publikačnú činnosť získal niekoľkokrát ocenenie Žurfondu. Stal sa predsedom redakčnej rady Zborníka FF UK Žurnalistika, členom Vedeckej rady a Akademického senátu FF UK. Uprostred týchto aktivít – podľa vtedy platného zákona – 1. októbra 1994 odišiel do dôchodku. V ďalších rokoch, až do svojej 80-tky, obetavo – a často za vatikánsku menu – externe prednášal a publikoval ako emeritný docent na katedre žurnalistiky, na katedre marketingovej komunikácie, na Ekonomickej univerzite a na Akadémii vzdelávania.
V Slovenskom syndikáte novinárov bol členom predstavenstva a predsedom právnej komisie. Zaslúžil sa o vznik prvého slovenského Kódexu novinárskej etiky a Vzorového redakčného štatútu a podieľal sa aj na prípravách nespočetných návrhov nového mediálneho zákona. Bol členom Rady vlády SR pre masmédiá a informačnú politiku, Poradného zboru pre masmédiá štátneho tajomníka ministerstva kultúry i zboru externých konzultantov prezidenta republiky.
V januári 2008 sa Luboš Šefčák stal prvým laureátom prestížnej Ceny Slovenského syndikátu novinárov Mercurius veridicus ex Slovakia (Pravdovravný posol zo Slovenska) – za celoživotné pedagogické, vedecké, a publicistické dielo a neoceniteľný prínos pre činnosť Syndikátu. Lubošov žiak, neskorší kolega a oddaný priateľ Július Gembický vtedy v nominačnom liste s titulkom Pánovi učiteľovi z úcty o. i. napísal: „Kdekto si po novembri ’89 robil zásluhy na páde starého režimu a búšil sa v prsia, akým je odkojeným demokratom. Ty si však ako hrdý Valach s cnostnými vlastnosťami anglického lorda držal hore hlavu aj vtedy, keď ťa vyhlásili za protisocialistického pravicovooportunistického kacíra za nesúhlas so sovietskou okupáciou. Keď ťa úradne odstavili od pedagogického procesu, keď tvoje meno v súvislosti s katedrou bolo div nie tabu…“
V následnom rozhovore pre Otázky žurnalistiky sa laureát úprimne vyznáva: „Myslím, že som nikdy neoľutoval, že som ostal katedre, fakulte a univerzite verný. Pedagogická, či odborná a vedecká práca bola a je pre mňa vždy veľmi zaujímavá. Stala sa náplňou môjho života bez ohľadu na to, že jej hmotné ocenenie v našich podmienkach bolo a naďalej je skromné. Pokiaľ budem mať na to sily a moje služby budú štúdiu na osoh, vždy budem k dispozícii. Obrazne povedané »je to voda, čo ma drží nad vodou«…“
Tajomstvo svojho vysokého kreditu v novinárskej i akademickej obci skromne zhrnul slovami: „Vždy som sa snažil dodržiavať starú univerzitnú zásadu, že my – vedecko-pedagogickí pracovníci, sme tu predovšetkým pre svojich študentov a že to nie je opačne. Vysokoškoláci nie sú naši poddaní, ale partneri. A snažil som sa byť rovnako náročný na poslucháčov ako aj na seba. A to je asi všetko.“
Luboša Šefčáka, múdreho, náročného, ale spravodlivého, a láskavého pána profesora, exaktného vedca a publicistu charakterizovala predovšetkým úcta k faktom, nesmierna pracovitosť a obetavosť, výborné organizačné schopnosti, priam otcovská starostlivosť v role ročníkového učiteľa.
Stovky absolventov katedry – medzi nimi aj ja – si ho zachovajú vo vďačnej pamäti ako dobrého, čestného človeka a vzácneho priateľa do pohody i nepohody. Luboš na tomto svete poctivo zdolával najrozličnejšie prekážky, vyhrával bitky so zdravotnými problémami a ešte koncom marca t. r., keď sme ho s Jankom Sandom a Julkom Gembickým doma navštívili, sme úfali, že pokorí magickú deväťdesiatku. Pri dojemnej rozlúčke s nami nezabudol citovať svojho milovaného Wericha: „Stáří je blbec, ale je to poslední možnost jak přežít.“
Srdečná vďaka za všetko, drahý Luboš! Vážený náš pán profesor, ctený kolega a úprimný priateľ – odpočívaj v pokoji, česť Tvojej pamiatke!
Jozef Vatrál
Foto: Petra Ficová
Komentáre
