Výbor Sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu Literárneho fondu od roku 2016 udeľuje významnej osobnosti slovenskej žurnalistiky Cenu Romana Kaliského. Štvrtým laureátom sa stal najstarší aktívny fotoreportér na Slovensku Róbert Berenhaut.
Všade, najmä na podujatie, ktoré fotografuje, prichádza v predstihu. Oboznámi sa s prostredím, podmienkami práce, vyskúša, či fotoaparáty fungujú. „Musel by som mať veľmi vážny dôvod na to, keby som niekam meškal,“ vysvetľuje fotoreportér Róbert Berenhaut. Nik by mu nehádal jeho skutočný vek – 22. júla bude mať totiž priam neuveriteľných 90 rokov! Fyzicky i duševne sa cíti na menej, a tak ho aj každý vníma: tí jeho známi a priatelia, ktorí sa s ním často stretávajú i ľudia, ktorí ho zočili po prvý raz.
Narodil sa v Bratislave-Petržalke. Hrdo sa však hlási ku Košiciam, kde žije. Po absolvovaní štyroch tried gymnázia, jedného ročníka obchodnej akadémie a absolvovaní vojenskej služby ho zamestnali v košickom obchode s textilom. Vtedy začal hrávať basketbal. Rovnakou láskou ako šport je preňho aj fotografovanie. Absolvoval kurz fotoreportérov, ktorý organizoval Československý zväz novinárov v Prahe a Bratislave, pretože vtedy nik z fotoreportérov nemal kvalifikáciu. Stal sa fotoreportérom Východoslovenských novín, ale fotografoval všetko od politiky po šport. Spolupracoval aj s Pravdou a Štartom. S manželkou Gabrielou, bývalou gymnastkou, majú dcéru, dve vnúčatá a dve pravnúčatá. Je nositeľ viacerých vyznamenaní.
Róbert BERENHAUT tvrdí, že počas celej svojej kariéry nemal viac ako 5-6 fotoaparátov, má však slušnú zbierku približne 60 týchto „mašiniek“. Vždy pracoval s dvoma foťákmi. Dôležité to bolo v ére klasickej fotografie na film. Prístroj sa mohol zaseknúť, film osvetliť a celá jeho práca vyšla navnivoč. Éra digitálnej fotografie ho zrejme odbremenila od stresu, čo ak snímka nevyjde.
Jeho najslávnejšia fotografia z roku 1968, z Čiernej nad Tisou, obletela svet. Róbert Berenhaut si takto na ňu spomína: „Zákaz bol nielen fotografovať, ale aj písať o dejinnej udalosti, keď sa stretol Brežnev s našou straníckou a štátnou delegáciou na čele s Dubčekom, Svobodom, Černíkom a Smrkovským v Čiernej nad Tisou. Správu a fotografiu mala urobiť len štátna tlačová kancelária. Ja som sa však s kolegom vybral na miesto činu. Potajomky som vytiahol foťák z odstaveného auta, ukryl som ho pod oblečenie a rôznymi okľukami sme sa dostali na železničnú stanicu. Všade kontroly, stráže, dostali sme sa však na záchod, postavil som sa na vedro, na zavretú záchodovú misu, aby som lepšie videl a „cvakol“ som štyri zábery delegácií, ktoré vonku prechádzali do budovy naproti stanice. Fotografie prebrala spravodajská agentúra ČTK, od nej všetky svetové agentúry. Uverejnila ich tlač nielen u nás, ale na celom svete. Kuriózne je, že dva dni som neprišiel do roboty, bál som sa, že ma vyhodia, pretože som porušil zákaz fotografovania. Taký pokyn totiž z najvyšších straníckych miest ľahko mohol prísť.“ Našťastie, neprišiel.
Robi báči (tak ho každý volá) však oveľa radšej fotografoval vždy šport. Jeho najväčšou športovou láskou je košický Medzinárodný maratón mieru. Má pravdepodobne najkomplexnejšiu fotodokumentáciu tohto športového podujatia. „Začal som v roku 1952. Nechýba mi ani fotografia Abebeho Bikilu, olympijského víťaza z Ríma 1960. Prvé filmy sa mi síce stratili, ale archivovaných mám 60 ročníkov. Podobne mám fotodokumentáciu zhruba polstoročia košického futbalu a v archíve nechýba ani tenis. Často pýtajú odo mňa zábery aj spred 50 rokov – do médií aj kníh.“
Vážený pán Róbert Berenhaut! Vieme, že šport je vaša profesijná športová láska. Doteraz vás vídavame na futbale, hádzanej, basketbale, hokeji, vodnom póle, tenise, maratóne. Prajeme vám k tomu to najdôležitejšie – pevné zdravie. Všetko ostatné sa dá v živote uhrať.
kgm
Štvrtým nositeľom Ceny Romana Kaliského je fotoreportér Róbert Berenhaut.
foto Peter Procházka
Komentáre
