Režisérom čiernej komédie dánskej autorky Line Knutzon Remeselníci, ktorá bude mať v Historickej budove Štátneho divadla Košice premiéru v piatok 13. apríla 2018, je Michal Spišák. Jeho meno je spojené s viacerými úspešnými inscenáciami košického divadla, z ktorých azda najznámejšou je situačná komédia Tom, Dick a Harry patriaca medzi najhranejšie tituly divadla. Nielen o Remeselníkoch s ním hovorila dramaturgička Miroslava Košická.
- Na dosky Štátneho divadla Košice prinášate veľmi populárnu dánsku autorku Line Knutzon a jej Remeselníkov. Okrem faktu, že je to premiéra súčasnej dánskej dramatiky v Košiciach, čo Vás motivovalo k jej inscenovaniu?
Hoci je to dánska hra, zdá sa mi, že by mohla rezonovať aj u nás. Jednak samotným dejom, teda tým, čo sa v nej odohráva a jednak svojskou podobou humoru, ktorý je autorke vlastný a ktorý niekedy môžeme vidieť v súčasných dánskych filmových komédiách. Tento humor je spoločensko – kritický a zároveň má sklon k absurdnosti. Je nemilosrdný, bizarný, miestami krutý a „čierny“. V hre vidíme ústrednú dvojicu, manželov, ktorí túžia vybudovať si svoje malé rodinné šťastie a zabezpečiť si budúcnosť. Tá je stelesnená v domčeku, ktorý si budujú. Zároveň tu máme partičku remeselníkov na čele s ich šéfom, ktorí im túto prestavbu realizujú. Psychologicky to funguje podobne ako v živote. Všetci túžime po nejakej istote, po malom každodennom šťastí, úpenlivo sa oň snažíme a vždy sa nájde niekto, kto sa pokúša na tejto našej túžbe parazitovať. To je začiatok celého kolotoča klamstiev, ktoré sa v hre dejú. Potom vyvstáva otázka, dokedy sme ochotní klamstvo akceptovať, ako dlho sme ochotní žiť v ilúzii a dokonca klamať samých seba a čo sa stane, keď klamstvo odhalíme. V našej hre, keďže je to komédia, je táto reakcia na odhalené klamstvo veľmi bizarná a dovedená ad absurdum.
- Absurdnosť nie je špecifikom iba Remeselníkov, ale aj celej tvorby Line Knutzon. Ako sa pracuje s textom, kde na seba v priebehu hry narazia dva protichodné žánre?
Treba si to uvedomiť, že ten žáner sa mení. Keď pracujete so znalosťou veci, tak sa pracuje dobre. Je dôležité vnímať bod, kde k tomu dochádza a začať používať iné výrazové prostriedky než na začiatku, kedy celá hra pôsobí ako nenápadná konverzačná komédia. No a potom sa to zmení na celkom niečo iné…
- Dejová zápletka sa točí okolo skupiny remeselníkov – hochštaplerov. Čerpali ste inšpiráciu aj zo súkromného života?
Mám to šťastie, že nie. Nikdy som nebol postavený pred nutnosť prestavby nejakého domu a navyše máme v rodine šikovného človeka, môjho svokra, ktorý je skutočný remeselník a dá sa na neho spoľahnúť. Takže v podstate takého „remeselníka“ v úvodzovkách ako sú v hre, som nikdy nezažil. No nepochybne existujú. Aspoň ľudia hovoria. Dokážem si predstaviť, že to môže byť skoro také, ako je to v našich Remeselníkoch.
- V Remeselníkoch je jasne nastolená otázka šťastia. Máte pocit, že sa prílivom konzumu vnímanie šťastia ako takého niekam posunulo?
V hre sa ironizuje predstava šťastia, ktorá je skoncentrovaná do materiálnej podoby. Lenže ľahko sa povie, že materiálne veci nie sú dôležité a skutočné šťastie spočíva v niečom inom. V reálnom živote to tak nefunguje. Človek musí mať pocit materiálnej istoty, aby mohol myšlienkovú energiu nasmerovať do nejakej odlišnej sféry. Samozrejme, extrémy existujú. Povedzme v reklamnom svete, ktorý nám sugeruje práve pocit šťastia postavený iba na vlastníctve konkrétnych materiálnych vecí. A to nemusí byť pravda. V našej hre je to naznačené v závere. Ústredná dvojica si svoj domček konečne postaví a teraz nastáva chvíľa, keď má prísť to vytúžené šťastie, na ktoré sa tak tešili. Príde, alebo nepríde?
- Do istej miery sú Remeselníci kritikou konzumnej spoločnosti. Ako vnímate prítomnosť konzumu Vy?
Žiť iba konzumným spôsobom života je samozrejme málo. Je to ploché a primitívne. Ale mám veľmi ďaleko od toho, aby som odsudzoval ľudí. Pokiaľ niekto má rád luxusné veci, nič iné ho nezaujíma a má na to, nech sa páči. Môj vnútorný svet je možno iný, ale žijeme v slobodnej spoločnosti a v rámci pravidiel môže každý žiť, ako chce. Je veľmi ľahké niekoho označiť za snoba, alebo za hlupáka. Ľudia sú rôzni a ja neznášam škatuľkovanie. To mi zaváňa ideológiou. A ja si jednu ideológiu, ktorá nás svojho času ovládala, ešte veľmi dobre pamätám. Zdá sa mi, že súčasná kritika konzumu a globalizácie je často motivovaná skôr ideologicky. Čiže nás nezaujíma racionálne jadro problému, ale iba snaha ideologicky manipulovať ľudí a odvádzať pozornosť od podstaty. Niečo podobné, v inom kontexte, robí aj šéf remeselníkov v našej hre. Odvádza pozornosť od podstaty problému. Interpretuje veci inak, ako v skutočnosti sú. Klame.
3. apríla 2018
Komentáre
