Octavio Pieranti, expert na brazílsku reguláciu médií verejnej služby hovoril v sídle SSN o mediálnych témach, ktoré hýbu v jeho krajine žurnalistikou. Informoval však najmä o postavení médií, ktoré je úplne iné, ako ho poznáme u nás. Brazília má špecifické postavenie v Južnej Amerike. Podobne ako Rumunsko v Európe je jazykovým ostrovom. Okrem toho ju charakterizujú veľké vzdialenosti – na návštevu príbuzných sa cestuje aj 3-4 dni. Podľa Octavia Pierantiho je Brazília veľmi nebezpečná krajina pre novinárov, čo súvisí s politickým spravodajstvom. Údaje za posledný rok ovplyvnilo letecké nešťastie, pri ktorom zahynuli viacerí novinári.
Rozhlasové vysielanie je v Brazílii stále dôležité, v niektorých oblastiach dôležitejšie ako nekvalitné internetové prepojenie. Elektronické médiá sú väčšinou súkromné. V princípe má Brazília tri druhy médií – súkromné, verejnoprávne (takmer bezvýznamné v prípade televízneho vysielania) a štátne. Zaujímavosťou je, že niektoré zo 16 celoštátnych televíznych sietí boli nábožensky orientované (nielen katolícky). Hoci elektronické médiá sú regulované, niektoré dôležité témy nie sú jasne definované – napríklad neutralita vysielania a politická nezávislosť. Kontrolu obsahu vysielania preto v praxi vykonáva len akademický výskum a „watchdogové“ organizácie (Watchdog – z angl. strážny pes – výraz, ktorý sa používa pre označenie činnosti od štátu nezávislých skupín, príp. aj jednotlivcov, ktoré sa venujú verejnej kontrole moci.). Prepisy nelegálnych odpočúvaní sa prakticky nevyskytujú v médiách, ale často sú používajú skryté kamery. V tejto súvislosti Octavio Pieranti spomenul prípad, keď jeden z najznámejších reportérov najväčšej televíznej spoločnosti bol zavraždený drogovým gangom potom, ako tajne nakrúcal podujatie, kde sa užívali drogy a uskutočňoval sa sex s deťmi. Pokiaľ ide o rasizmus, ten sa niekedy vyskytuje vo vysielaní, ale ide o špecifické prípady. Napríklad policajti občas tajne zavolajú reportérov na miesto činu, aby nakrútili reportáž so zločincami. Stalo sa aj to, že televízia dostala pokutu v prepočte niekoľko tisíc eur za to, že si biela moderátorka robila posmech zo zadržaného nebelošského zločinca kvôli jeho farbe pleti. Problémom začínajú byť aj prejavy nenávisti na internete.
Brazília nemá tlačový zákon, pretože po páde vojenskej diktatúry súkromní vydavatelia takéto snahy označovali za cenzúru. Len federálna ústava poskytuje isté záruky vydavateľom alebo novinárom, ale nové výzvy („fake news“, produkované v zahraničí, ale aj domácimi sociálnymi hnutiami s politickými zámermi) menia pohľad na potrebu prijatia tlačového zákona.
Andrej Školkay
Komentáre
